Ježiš, Herodes a Židia v epoche Palestíny ovládanej Rímom

Epocha cisára  Augusta, prvého cisárskeho vládcu Rímskej ríše, bola duchovne a intelektuálne neplodná. Síce v nej žili aj veľkí duchovia - najvýznamnejší z nich bol Vergil, ale nepatrili do nej. Boli generáciou predošlého času.

Civilizácia Ríma za Augusta sa niesla v znamení extrémneho materializmu a jej svetonázor bol negatívny a konzervatívny. Pre Augusta osobne priniesol život mnoho problémov, zatrpknutosti a sklamaní. Mužského potomka nemal. Octavia, jeho šľachetná sestra, ktorú mal veľmi rád, zomrela veľmi skoro. Mŕtvy bol aj Agrippa, verný spolubojovník a spojenec Augusta, ktorého z politických dôvodov prinútil, aby si proti svojej vôli vzal za manželku jeho dcéru Júliu. Keď Agrippa, ktorý bol aj jeho ministrom, zomrel, urobil podobný politický ťah ako s ním a prikázal svojmu adoptívnemu synovi Tiberiovi, aby sa vzdal sobáša s láskou jeho života a vzal si jeho ovdovenú dcéru Júliu. Životom znechutený Tiberius čoskoro odišiel z Ríma na Rodos a Júlia, ktorá ostala v Ríme sama, sa oddala nerestnému a hýrivému životu, až ju napokon o dva roky neskôr jej cisársky otec poslal do vyhnanstva.

Drusus, Augustov druhý a ním veľmi milovaný nevlastný syn, politik a poľný maršal, zahynul pri bojoch v Germánii v roku 9 n.l. Augustus, vtedy už šeťdesiatročný, sa cítil veľmi osamelý a sklamaný svojím osudom.

Orient bol pre Rím dlhodobo veľmi problematickou oblasťou.

Za Eufratom žil neskrotný a nebezpečný národ Partov, ktorý neraz prepadával hranice Rímskej ríše. Parti vybudovali svoje kráľovstvo na troskách starobylej Perzskej ríše. Rím Partov nedokázal nikdy zničujúco poraziť - odhliadnuc od niekoľkých bezvýznamnych víťazstiev. V roku 53 p. n. l. utrpel od nich jednu z najhanebnejších porážok celej svojej histórie.

Na druhej strane však znamenal Orient pre Rím ale aj čosi iné, ako len nebezpečenstvo a hrozbu.

Orient bol aj mimoriadne bohatý, mal prastarú, vysoko rozvinutú kultúru a tiež sa vyznačoval istým druhom váženosti a dôstojnosti, aká Rímu chýbala a po akej túžil. Nikde inde v tej dobe neprekvitala veda, filozofia, náboženstvo a obchodovanie tak veľmi, ako v Oriente.

Spoznanie a uvedomenie si tejto skutočnosti modernej Európe dlho chýbalo, lebo v priebehu stáročí až do novoveku Orient vo všetkých úrovniach, v ktorých sa Európa rýchlo rozvíjala a napredovala, veľmi upadal. Až novodobé podrobné skúmanie antickej histórie vynieslo na svetlo toto poznanie.

Pre cisára Augusta a pre jeho následníkov na rímskom tróne bol Orient nepochybne jednou z najcitlivejších a najproblematickejších oblastí rímskej politiky. Keď v roku 4 n.l. prišli do Ríma zlé správy z Palestíny, tak mal Augustus vážny dôvod, aby pociťoval silné znepokojenie.

V Jeruzaleme v tom čase vládol kráľ Herodes Veľký, ktorý bol dávnym priateľom Ríma a chránencom cisára. 

Pochádzal z bohatého idumejského rodu.

Nebol príslušníkom židovského národa a preto ho Židia pokladali za votrelca a uzurpátora.

Z toho dôvodu sa pokúsil odstrániť tento problém tým, že sa oženil s Mariamme, ktorá bola z legendárneho židovského rodu Makabejovcov. Po smrti svojho otca Herodesa Antipata v roku 43 p.n.l. bol vymenovaný Marcom Antoniom za tetrarchu a poverený správou Palestíny. Prísnosťou a dodržiavaním židovského spôsobu života sa snažil, aby si získal rešpekt  Židov a zaroveň, aby si zabezpečil podporu a priazeň  Ríma.

V roku 40 p. n. l. odišiel do Ríma, kde urobil všetko pre to, aby ho Rím vymenoval za kráľa Palestíny (Judei), čo sa mu po niekoľkých mesiacoch skutočne aj podarilo, lebo Rím usúdil, že je najvhodnejším mužom na to, aby buričský a neposlušný národ Židov skrotil a urobil ho voči Rímu poddajným.

Herodes vládol v Palestíne už viac ako 40 rokov spoľahlivo a voči Rímu bol absolutne lojálny. Augustus ho veľmi dobre poznal a si ho cenil.

Synovia Herodesa strávili niekoľko rokov v Ríme, aby sa naučili rímskym mravom a Herodesova sestra Salome bola dobrou priateľkou cisárovnej Lívie. Herodes, ktorý zabezpečoval východnú hranicu Rímskej ríše, bol v Ríme považovaný za spoľahlivého spojenca. 

Jeho najnezmieriteľnejší odporcovia v radoch Židov boli farizeji, ktorých nemilosrdne prenasledoval a potláčal. V roku 6 p. n. l., keď ohlasovali skorý príchod Mesiáša, vykupiteľa židovského národa a osloboditeľa spod rímskej nadvlády a tým aj ukončenie Herodesovho kráľovstva, incioval voči ním tvrdé represálie. Farizeji reprezentovali politický a religiózny smer židovstva v antike.

V apríli v roku 4 n. l. však Herodes neočakávane zomrel.

Bol už dlhší čas  telesne i duševne chorý. V prechodných stavoch šialenstva dal popraviť troch synov i svoju ženu Mariamme. Niekoľkokrát dal zmeniť svoj testament a zakaždým v ňom určil niekoho iného za svojho nástupcu. Jeho smrť bola signálom pre vzburu. 

Herodes dobre vedel, že Augustus po jeho smrti nebude ochotný zveriť celú Palestínu do moci niektorému z jeho synov, lebo išlo o mladých ľudí a okrem toho cisár nemal o nich vysokú mienku. Najstarší Archelaus mal len osemnásť rokov a bol synom Malthake, ktorá pochádzala zo Samárie, a tak nebol Židom, podobne ako aj jeho otec. Ak mal byť Herodesov testament Rímom potvrdený, tak by sa Archelaus bol stal len pánom Judei, Sámarie a Idumei ale nie celej Palestíny. Galileu a Pereu by v tom prípade dostal jeho vlastný brat Antipas. Ich nevlastný brat Filip, syn Židovky Kleopatri, by dostal severovýchodnú časť Herodesovho kráľovstva. 

Akonáhle však začal Archelaus konať samostatne, začali sa komplikácie a problémy. Jeho pôvod situáciu ešte viac zhoršoval, okrem toho nerozumel veľmi ani pomerom, ktoré panovali v Palestíne a aj myslenie a cítenie Židov mu bolo veľmi vzdialené, pretože väčšinu života strávil v Ríme. Chcel si ich náklonnosť získať svojím vystupovaním. Po slávnostnom príchode do jeruzalemského chrámu začal pred zhromaždeným ľudom a významnými rabínmi svoj príhovor. Ďakoval svojím poddaným za účasť na smútočnom pohrebnom obrade jeho otca a za vernosť, ktorú mu prejavovali. Povedal, že ešte nemôže prevziať vládu, lebo jeho nárok na trón musí najprv potvrdiť Rím. Na tomto mieste mal svoj príhovor ukončiť, ale namiesto toho pokračoval ďalej a prehlásil, že hneď ako sa stane legitímnym vládcom urobí všetko pre to, aby sa s poddanými a armádou zaobchádzalo lepšie ako za jeho otca. 

Zhromaždený ľud intuitívne vycítil, že je slaboch, lebo sebavedomý panovník by sa týmto spôsobom nikdy neznižoval. Z davu sa začali ozývať výkriky rozmáhajúcej sa nespokojnosti. Boli vznesené požiadavky na zníženie vysokých daní, vyrúbených Herodesom, bolo počuť hlasy, ktoré požadovali prepustenie väzňov. Nepokoj vzrastal a Archelaus stratil hlavu a prisľúbil všetko.

Krátko potom sa vydal na cestu do paláca. Ľud chcel ale ďalšie prísľuby a v ten istý deň večer prišlo k demonštrácii, kde ľud požadoval odvolanie Herodesových obľúbencov z ich funkcií. Predovšetkým išlo Židom o to, aby bol odvolaný Joazar, nenávidený najvyšší kňaz. Archelaus nevedel ako má reagovať a zneistený sa chcel čo najskôr vydať na cestu do Ríma, aby tam získal od cisára vymenovanie za kráľa. Obával sa, že ho jeho bratia predbehnú a budú sa dožadovať toho istého. 

Na druhej strane nechcel odísť a nechať  krajinu v chaose, ktorý hrozil. Preto sa pokúsil vyjednávať s demonštrujúcim a nespokojným ľudom. Jeho poverenca, ktorého vyslal k demonštrujúcim, aby s nimi vyjednával, však vzbúrenci ukameňovali. Demonštrácia začala prerastať do nebezpečnej vzbury a Archelaus oneskorene poslal niekoľko stovák vojakov, aby urobili poriadok. Vzbúrenci, ktorí sa medzičasom ozbrojili, oddiel vojakov porazili a veľkú časť z nich zabili. Vystrašený Archelaus dal rozkaz, aby na vzbúrencov zaútočila celá kompletná rímska garnisóna. Vojaci vzburu potlačili a pozabíjali veľké množstvo vzbúrencov. 

Všetci traja bratia sa vydali so svojimi sprievodmi na cestu do Ríma, aby získali židovský trón pre seba.

Augustus si vypočul každého osobitne, ale kráľovský titul napokon neudelil žiadnemu z nich.

Potvrdil však Herodesov testament a rozdelil Palestínu medzi nich tak, ako to v ňom rozhodol ich otec. 

Herodes Archelaos sa počas svojej vlády preukázal ako hrôzostrašný tyran a v roku 6 n. l. ho Augustus zbavil vládnutia a jeho panstvo - Judea a Samária -  boli podriadené priamo Rímu a jeho miestodržiteľom.

Prvým sa stal Coponius a ostal ním do roku 9 n. l.. Počas jeho vlády prišlo k ďalšej vzbure Židov, ktorú viedol Judáš Galilejský. Iniciačným impulzom rebélie bolo sčítanie ľudu a odhad majetku za účelom vyberania daní. Cenzus bol sprevádzaný politickým nátlakom a za nasadenia vojenského násilia a bezohľadnosti rímskych legionárov.

Ježiš, ktorý pochádzal z Galilei, mohol mať v tom čase asi desať rokov a na základe účasti vzdialeného príbuzného na vzbure, musel o udalostiach vedieť.

Po Copuniovi nasledoval Marcus Ambibulus (9 - 12 n. l.). Do tohto obdobia spadá aj smrť Salome, sestry Herodesa Veľkého. Annius Rufus bol tretím miestodržiteľom v Palestíne a ostal ním do roku 15. V tom období zomrel cisár Augustus.

Tiberius ako jeho následník na rímskom tróne potom dosadil do Palestíny nového miestodržiteľa. Stal sa ním Valerius Gratus a vo svojom úrade zotrval do roku 26. V priebehu svojej vlády odvolal z funkcie až troch najvyšších židovských kňazov a po nich vymenoval za najvyššieho kňaza Jozefusa Kajfáša, o ktorom sa zmieňuje aj Biblia Nového Zákona. 

V roku 26 sa stal miestodržiteľom Palestíny Pontius Pilatus, dobre známy najmä kresťanom ako kat Ježiša Krista, ktorý vydal rozkaz na jeho popravu. Pilatus sa vyznačoval tvrdým a nekompromisným postojom voči Židom, pričom treba vziať do úvahy to, že Palestína patrila k najnepokojnejším a najneistejším provinciám Rímskej ríše a z pohľadu Ríma vyžadovala extrémne tvrdú ruku. 

Oficiálna história prvých storočí osobu Ježiša úplne ignorovala.

Nový Zákon nám tvrdí, že len základe jeho slov mohli slepí vidieť, chromí znova chodili, mŕtvi sa stali živými, ale napriek tomu sa najznámejší historici Palestíny, Grécka a Ríma prvého storočia o tom nikde ani slovkom nezmienili. To je veľký paradox, ktorý možno vysvetliť len tak, že nič z toho nebrali vážne a pokladali to len za poveru a výmysly.

Takmer všetko, čo kresťania neskôr, keď sa už kresťanstvo v Rímskej ríši etablovalo ako jediná legitimná relígia, dostali o Ježišovi predložené, pochádzalo len zo štyroch evanjelií, ktoré boli napísané zo spomienok ich autorov, ktorí boli jeho vernými prívržencami. Preto možno tvrdiť, že neboli objektívne a už vôbec neboli vernými a autentickými historickými dokumentami jeho života.

Nebolo preto jednoduché dostať sa k obrazu historického Ježiša, tak aby bol aspoň do istej miery odrazom reality.

Z toho dôvodu museli vedci modernými metódami analyzovať všetky biblické texty, aj apokryfné, ktoré cirkev nechcela kanonizovať. V posledných desaťročiach boli objavené neznáme dokumenty, ktoré opisujú udalosti a pomery Ježišovej doby a tie pomohli k spresneniu a doplneniu jeho historickej a teda ľudskej štruktúry.

Ježiš bol určite jedným z putujúcich kazateľov, akých bolo v Palestíne veľa pred ním i po ňom. Či sa sám označoval za jediného syna božieho je veľmi pochybné. Mimochodom, Židia, ktorí sa pokladali za vyvolený národ Jahveho, sa všeobecne nazývali jeho deťmi, a tak každý z nich sa mohol pokadať a prehlasovať za syna Jahveho. Ježiš bol popravený preto, lebo Rimania ho pokladali za dôležitého buričského vodcu, ktorý chcel vyvolať vzburu proti ich vláde v Palestíne. 

Tvrdenie Nového Zákona, že Ježiša odsúdila na smrť ukrižovaním Vysoká židovská rada za bohorúhačstvo, lebo sa vyhlasoval za syna Božieho, je absolútne nepravdepodobné. Podľa židovského práva nebol nikto nikdy ukrižovaný. Ak niekomu bolo dokázané pre súdom bohorúhačstvo, tak ho ukameňovali. Smrť ukrižovaním bola typickým druhom popravy pre ťažké zločiny podľa rímskeho práva. Opis procesu s Ježišom v Novom Zákone pokladá moderná história za vymyslený. 

Ježiš nikdy netvrdil, že svojou smrťou na kríži vykúpi ľudstvo od hriechov.

Táto výpoveď pochádza od apoštola Pavla a je výplodom len jeho rafinovanej teológie. Tak mohla mať na široké masy ešte silnejší a doslova magický účinok.

Údajné zázraky Ježiša pokladajú súčasní historici za legendy a nie za reálne udalosti.

Skutočnosť, že sa kresťanstvo rozšírilo po svete, je výslovná zásluha apoštola Pavla.

Ježiš bol jednoduchým kazateľom, Pavol naproti tomu bol vysokovzdelaným rímskym občanom, narodeným v Tarsose. Dobre poznal teológiu, históriu a bol vzdelancom, ktorý ovládal filozofiu antického Grécka. Vedel presne, ako musí spracovať a prepracovať Ježišove učenie tak, aby naň nadšene verili široké masy občanov Rímskej ríše a aby sa z neho vyvinula mocná relígia, akceptovaná duchom vtedajšej doby. Preto by sa správne nemala nazývať kresťanstvom, ale pavlinizmom.