Jednou z najväčších astronomických senzácií bolo objavenie ľadu na Mesiaci

Mesiac je naším najbližším nebeským susedom a je od nás vzdialený len necelých 400 000 kilometrov. Okolo jeho fascinujúceho zjavu na nočnej oblohe sa napísalo už nesmierne veľa. Početní vedci, ale aj laici, uvažovali o možnosti existencie života na ňom. Na druhej strane ho človek vnímal aj očami romantika a básnika, dokonca i mystika, lebo tento objekt má v sebe veľmi veľa romantického, poetického i božského.

Ako nebeská "nočná lampa" i ako "zlatý drahokam" oblohy musel určite mať už od pradávna dôležité miesto vo fantázii a v mysli našich predkov. Preto bolo len logickým dôsledkom, že postupom času sa Mesiac stal v zmysle religiózno-astrologických predstáv dôležitým božstvom. Už prastaré sumerské mesto Ur vyznávalo mesačného boha Nanna. V neskoršej Babylonskej ríši sa z neho stal boh Sin. Starogrécka mytológia priradila Mesiac k bohyni Seléne a z nej antický Rím urobil bohyňu Lunu. V priebehu času ho však antickí učenci veľmi správne identifikovali ako nebeské teleso. Do akej miery ho ale skutočne považovali za "Zem mimo Zeme", to netušíme. V každom prípade si boli skvelí starovekí chaldejskí astronómovia istí, že svetlo Mesiaca je práve tak dôsledok slnečného žiarenia, ako je ním aj denné svetlo na Zemi. 

V priebehu rokov sa naše poznanie o Mesiaci veľmi obohatilo, ale napriek tomu ukrýva pre nás ešte stále mnoho záhad a tajomstiev. Napríklad takzvané žľaby na mesačnom povrchu. Poznáme ich niekoľko stoviek. Ide o línie, ktoré sú viditeľné aj ďalekohľadom. Tiahnu sa niekoľko stoviek kilometrov po Mesiaci vo forme priamok, kriviek, či lámaných čiar. Majú rôznu šírku a najširší žľab dosahuje širku dvoch kilometrov. Príčinu ich vzniku nepoznáme.

Veľkou záhadou Mesiaca sú aj jeho "svetlé lúče". Ich viditeľnosť je závislá od výšky Slnka na mesačnej oblohe. Najmarkantnejšie sú viditeľné pri splne Mesiaca. Vychádzajú z kráterov a šíria sa od nich na všetky strany do veľkých vzdialeností. Ich priebeh je priamočiary. Systém "svetelných lúčov" krátera Tycho sa rozprestiera až do vzdialenosti 1800 kilometrov. Nezodpovedanou ostáva aj otázka, prečo nemajú aj všetky ostatné podobné krátery tento systém "lúčov". 

Ďalšou veľkou záhadou Mesiaca je jeho vnútro. Po umele vyvolaných šokových vlnách, ktorými bolo skúmané jeho zloženie, vznikli v ňom také frekvencie otrasov, ktoré poukazovali na to, že je vo svojom vnútri z veľkej časti dutý. 

Mesačná sonda Clementine, ktorá bola  vyslaná na Mesiac, nám pripravila veľkú senzáciu. Objavila na Mesiaci obrovské masy ľadu v oblasti jeho južného pólu. NASA vyhodnotila jej signály a na základe toho vieme, že na póle ležia miliardy ton ľadu. Prítomnosť ľadu na Mesiaci znamená, že by tam mohli ľudia existovať. Z ľadu na Mesiaci sa dá vyrobiť pitná voda, ako aj kyslík na dýchanie a tiež aj palivo pre pohon raketových motorov. Ľad na Mesiaci musel vzniknúť zamrznutím plynov pôvodnej atmosféry, alebo plynov, ktoré unikali z jeho vnútra.