Jednoduché formy vedomia existujú vo všetkom

Každý organizmus, aj ten najprimitívneší vo svojej stavbe, ma nejakú formu vedomia. Sú vedci, ktorí tvrdia, že aj neživá hmota je obdarená jednoduchým vedomím. V inom článku o vedomí, som napísal, že vedomie úzko súvisí s vnímaním. Môžeme to vyjadriť aj tak, že vedomie je funkčne závislé od diania a prebiehajúcich procesov, ktoré vnímame. Vedomie je analogicky podobné anténe, ktorá zachytáva signály a tak umožňuje vznik obrazu v televízore.

Všetko vo vývoji života naznačuje, že evolúcia musela už veľmi dávno vyvinúť vedomé pocity. Aký organizmus to však bol, v ktorom sa po prvý krát prejavilo komplexnejšie vedomie? Objavilo sa také vedomie už vo vode u nejakého organizmu, alebo až na suchu?

To sa nikdy nedozvieme, lebo neexistujú žiadne fosilne "zakonzervované" vedomia z dávnych období.

Jedno možno ale tvrdiť s istotou. Vedomie nie je v žiadnom prípade výsledkom a či dôsledkom kultúry, to znamená, že nie je žiadnym vedľajším produktom ľudskej reči. Reflektujúce seba-vedomie - ako najvyšší nám známy stupeň vedomia -  je čosi, čo súvisi s komplexným svetom predstáv a jeho stavy sú veľmi zložité obsahové súvislosti. Obyčajné, jednoduché vedomie, je naproti tomu porovnateľne také jednoduché ako napríklad dýchanie alebo trávenie.

Tu sa hneď vynára otázka, ak je niečo také jednoduché, prečo je to potom pre nás také nepochopiteľné?

V podstate v tomto prípade ide len o to, že hoci vedomie nie je vôbec komplexnejšie a nepochopiteľnejšie ako objekty, súvislosti a fenomény, ktoré dokážeme obsiahnuť a pochopiť, tak tu je naša schopnosť vedieť niečo pochopiť, orientovaná iným smerom, ako to je potrebné v záležitosti pochopenia princípu vedomia. Táto nám vlastná schopnosť nie je upriamená na to, aby sme mohli porozumieť tajomstvu vzniku vedomia a funkciám jeho aktivít. Naše senzorické systémy sú konštruované tak, že optimálne obsiahnu a identifikujú stredne veľké objekty kozmu v istom výseku časopriestoru. Vedomie k týmto objektom ani nepatrí a ani nevieme, v ktorej časti časopriestoru je lokalizované.

Záhada vedomia - jeho konštrukcia a princíp jeho aktivít - je pre nás preto nepochopiteľným a neobsiahnuteľným mystériom. Kognitívna orientácia našich intelektuálnych schopností je upriamená na inú kategóriu objektov a vedomie nie je jej súčasťou.

Ak to vyjadríme inakšie, tak táto záhada nesúvisí tak veľmi so samotným vedomím, ako so spôsobom nášho myslenia a jeho možnosťami. V prípade, že existuje akýsi univerzálny kozmický duch, ktorý by sa zamýšľal nad tým, ako funguje vedomie, tak by s tým nemal väčší problém , ako keď my premýšľame o funkcii dýchanie alebo vylučovania. U takého kozmického ducha by totiž neexistovala žiadna špecifická kognitívna fixácia. Za predpokladu, že by bol univerzálny, tak by nebol orientovaný jednostranne, ale takpovediac na všetky strany.