Je to už posledné desaťročie kŕčovitej snahy USA o udržanie svojej hegemoniálnej moci! Tá ale čoskoro skončí!

Americká vlajka veje nad 587 vojenskými základňami po celom svete mimo USA.

Tieto základne sú však trvalou hrozbou pre príslušné národné vlády, a to aj v čase mieru. Pretože armáda je sila a kto má moc, určuje pravidlá a ak sa mu zachce, tak sa aj postará o prevrat. Konkurenčné svetové veľmoci sú naproti tomu vybavené oveľa skromnejšie. Rusko má v zahraničí osem vojenských základní, zatiaľ čo Čína má päť takýchto základní.

Arménsko nedávno oznámilo, že chce uskutočniť spoločné vojenské cvičenia s USA. Hoci počet zapojených vojakov je malý, Arménsko je hraničným štátom na ropovode Baku-Tbilisi-Ceyhan. Kto ovláda suroviny, ovláda svetovú ekonomiku. A to je presne to, čo USA naliehavo chcú. A chceli by mať kontrolu aj v Sýrii, aby tak bez problémov mohli tam vykonávať ropná lúpež.

USA udržiavajú v Sýrii 24 základní, a to nielen proti vôli legitímnej sýrskej vlády, ale aj proti medzinárodnému právu, na ktoré sa ale sami neraz odvolávajú, keď to vyhovuje ich zámerom a záujmom.

Najväčšia americká vojenská základňa je na východnom sýrskom ropnom poli Al-Omar. Je známe, že USA pod ochranou svojej armády usilovne odčerpávajú sýrsku ropu, odvážajú ju z krajiny a predávajú na svoj účet.

Takéto činy sú na celom svete považované za krádež. Samozrejme okrem krajín NATO, ktorých médiá zjavne o tomto zločine USA nič „nevedia“ a či dobre vedia, ale mlčia.

Len v Nemecku je 20 amerických vojenských základní. Veriť, že táto neustála hrozba slúži na ochranu Spolkovej republiky, je klamstvo šírené dominantnými médiami. No verejné mlčanie o výrazne obmedzenej nemeckej suverenite ukazuje realitu.

Vojenská prítomnosť USA v Nemecku ovplyvňuje verejný diskurz  o tom,  lebo hlavné slovo má cenzúra.

Keď sa zdalo, že rozdelenie sveta na dva bloky sa skončilo v roku 1991 rozpadom Sovietskeho Zväzu, začala sa šíriť neopodstatnená nádej na všeobecný svetový mier.

Koniec blokov ale vôbec neznamenal koniec rozporov medzi bohatými a chudobnými, a ani koniec záujmov moci a zisku. Hoci východný blok už prestal existovať,

Západ nechcel ukončiť svoje svoje ďalšie vyzbrojovanie a ani vedúca západná mocnosť USA sa nechcela vzdať svojich nárokov na svetovládu.

Rusko za Gorbačova a potom za Jeľcyna veľmi naivne dúfalo, že krajina môže bezkonkurenčne existovať popri USA. Po rozpustení Varšavskej zmluvy, protipólu NATO, Rusko verilo ešte naivnejšie, že aj NATO bude k nemu priateľskejšie.

Ale od Afganistanu cez Juhosláviu až po Líbyu a Irak - jednotky NATO a USA krvavo ukončili vieru vtedy naivného Ruska na svet bez dominantných záujmov.

Po summite NATO vo Vilniuse prišla na scénu vojenských konfrontácií už aj Čínska ľudová republika, ktorá sa dlho správala, ako keby existoval svet bez vojenskej konkurencie.

The Global Times písali o „kvázi aliancii“ a o „NATOizácii Ázie a Tichomoria po summite NATO vo Vilniuse, na ktorom sa zúčastnili aj Japonsko a Južná Kórea.

Koniec studenej vojny v žiadnom prípade neukončil horúce vojny vo svete.

Mierový svet môžeme očakávať až vtedy, keď národy sveta skoncujú so ziskom z vojen a z vykorisťovania iných, a až keď niekto  cekom „skrotí“ túžbu USA po ovládnutí sveta.

Pochopilo to Rusko i Čína a spolu so štátmi spoločenstva BRICS, ktoré sa čoraz viac rozširuje o ďalšie krajiny, robia všetko preto, aby sa skončila nemilosrdná a brutálna hegemónia Západu.

Veľa expertov - a aj na Západe - je presvedčených o tom, že to bude už v tomto desaťročí!