Pred viacerými rokmi sa Mario da Silva, brazílsky psychológ, lekár, etnológ plavil v motorovom člne niekoľko dní po rieke Rio Purus, kým prišiel k Indiánom kmeňa Suruahá.
Žijú hlboko v nedostupných pralesoch Amazonky. Obývajú územia ďaleko od každej civilizácie. Sú veľmi malým kmeňom. Približne 150 Indiánov žije v troch veľkých rodinných klanoch a či spoločenstvách. Mario da Silva ich už dávnejšie objavil, a to viac menej náhodne, keď sa plavil po Rio Purus hľadajúc celkom izolovane žijúce indiánske kultúry.
Získal si ich dôveru a ostal u nich žiť dlhú dobu. Keď sa dozvedel akým spôsobom sa končí ich život, tak bol šokovaný i veľmi prekvapený a nazval ich neskôr vo svojej knihe suicid-Indiánmi - Indiáni, ktorí končia svoj život samovraždou.
V ich kultúre je však taká smrť samozrejmosťou. Používajú k tomu špeciálnú drogu, ktorá im navodí rýchlu smrť. Až keď sa Mario naučil ich reč, dozvedel sa od nich, z akého dôvodu volia dobrovoľnú smrť.
Z nášho pohľadu je vek, v ktorom odchádzajú zo sveta, nepochopiteľne nízky. Mariovi vysvetlili, že ich tradícia im prikazuje odísť zo života vo veku, keď ešte netrpia na choroby staroby, či na stareckú slabosť a na neschopnosť loviť. Svoj život ukončujú vo veku už 30 až 35 rokov.
Mario ich vyšetroval aj medicínsky a prišiel k uzáveru, že ich organizmus starne neobyčajne veľmi rýchlo a že by sa nedožili viac ako 40 až 45 rokov.
Z toho pohľadu bola skorá smrť racionálnym riešením, lebo medzi nimi skutočne nevidel nijakých chorľavých a telesne sa trápiacich starcov. Pri ich veľmi jednoduchej organizácii života by ťažko chorí a telesne slabí starí ľudia boli neúnosnou záťažou pre ostatných.
Registroval počas svojho pobytu medzi nimi, že sú však veselí a šťastní, nepoznajú osobné vlastníctvo a všetko si delia rovnako. Nemajú nijakú hierarchiu a tým nepoznajú ani žiadnu autoritu. Dôležité rozhodnutia robia spoločne a každý má pritom rovnaké právo.
V Brazílii žije dnes asi 900 000 indiánskych obyvateľov, ktorí prináležia do 240 etnických kmeňov. Ešte aj v súčasnosti musia bojovať o svoje práva.
Sú neustále utláčaní a nie sú istí pokojným a autarkným životom dokonca ani len v rezervátoch, ktoré im štát pridelil. Aj tam sú neraz ohrozovaní svojvôľou a brutalitou olejových a plynových koncernov a drevo spracúvávajúcich firiem, keď tieto zistia, že na ich území je niečo, čo prebudí ich koristnícky záujem a ich dravčiu ziskuchtivosť.
