Medzi vonkajšou realitou a naším myslením a vnímaním existujú hranice. Sú síce neviditeľné a nehmatateľné, ale sú "pevnejšie", ako čokoľvek iné. Naše myslenie je obmedzené a aj keď sa v priebehu dlhého času vyvíjalo a rozvíjalo, tak má hranice, ktoré nemôže nikdy prekročiť.

Preto nikdy nemôžeme hovoriť o objektívnom a komplexnom poznaní kozmu a jeho procesov. Naše poznatky o vonkajšom svete, teda o skutočnej realite, sú len pokusmi nášho vedomia získať o ňom aspoň nedokonalú kópiu. 

Vonkajší svet nám vôbec neponúka svoje tajomstvá a záhady takpovediac na tácke, aj keď sa nám to neraz tak zdá. Náš duch a naše vedomie nie sú vhodným nástrojom, ktorý by bol optimálne prispôsobený na získavanie informácií o vonkajšej realite. Naše poznanie o nej vzniká z vedomého pozorovania vonkajšieho sveta. Ostáva však stále neúplné a často i mylné - nesprávne.

Vôbec nie sme schopní dozvedieť sa metódami nášho intelektu o svete všetko. A čokoľvek sa v budúcnosti o ňom aj dozvieme, tak vždy to bude len zlomok toho, čo o ňom nevieme. Naše poznanie je veľmi nepatrné predovšetkým v tých oblastiach reality, ktoré sa dotýkajú nekonečna. To je najmä priestor a čas.

Nijaká bytosť, ktorá je konečná, nemôže obsiahnuť a pochopiť štruktúry nekonečna.

Naše vedomosti a poznanie sú závislé výlučne od toho, či nám realita, ktorá nás obklopuje, ponúka vhodné prostriedky na to, aby náš duch ich pomocou mohol získať vhodné informácie.

Túto závislosť možno ilustrovať na nespočetných príkladoch. Jedným z nich je astronómia. Získať poznanie o nesmierne vzdialených kozmických objektoch je mimoriadne ťažké.

Všetko to, čo sme sa o nich dozvedeli, bolo nám umožnené len na základe jednej veci. Je to skutočnosť, že hviezdy neustále emitujú do kozmu svetlo. Toto svetlo dokážu zachytiť naše teleskopy a rádioteleskopy a z nich potom získame informácie, ktoré naše poznanie rozširujú.

Bez svetla hviezd by sme o kozme nevedeli nič, vôbec nič.