História vývoja života na Zemi bola celkom iná, ako si dlho mysleli vedci

Vedci dlho vychádzali z predpokladu, že život vznikol z nejakej mimoriadne jednoduchej prabunky. Taká prabunka sa  potom mala na našej planéte, ktorá podľa vedcov mala celkom náhodne atmosféru s priaznivým zložením pre existenciu života, ďalej vyvíjať k čoraz komplexnejším formam života.

Vedci pôvodne  predpokladali aj ten nezmysel, že zloženie našej atmosféry sa po celý čas nemenilo

Bol to však ich obrovský omyl, lebo v skutočnosti to bolo celkom inakšie. Atmosféra sa vždy a neustále menila a vyvíjala podľa vlastnej evolučnej krivky.

Život mohol vzniknúť a sa vyvíjať len v súlade a kooperácii dvoch evolučných kriviek – svojej vlastnej a evolučnej krivky atmosféry. Symbolicky to možno nazvať aj akousi stolnotenisovou hrou oboch kriviek. Prihrávali si tak dlho loptičku, až nastal vhodný moment k úspešnému smeču.

To bol ten skvelý a takpovediac zázračný moment, keď na Zemi za daného zloženia atmosféry mohol vzniknúť život. Dôležité je uvedomiť si v tejto súvislosti ale aj to, že nesmieme pokladať za „životupriaznivé“ len tie podmienky, ktoré sú nevyhnutné pre našu vlastnú existenciu a že každá odchýlka od nich znamená automaticky zhoršenie, prípadne znemožnenie existencie života.

Keď tento moment prišiel, tak atmosféra ani zďaleka nebola v tom stave, ako je dnes. A človek by v nej nebol prežil dlhšie ako niekoľko minút, lebo – a to vie len málokto – v nej nebol žiadny kyslík.

A teraz nasleduje veľké prekvapenie:

Život vznikol na Zemi bez prítomnosti kyslíka – prvá bunka a či prvé bunky prevádzkovali svoj metabolizmus anaerobne, teda bez kyslíka. Kyslík prišiel do fascinujúcej hry, život versus atmosféra, až oveľa, oveľa neskôr. Komplikované a komplexné formy života potrebujú vysoko efektívny metabolizus, a to zaručuje na Zemi kyslík a organizmy, ktoré vedia s ním pracovať a ho bezpodmienečne potrebujú.

Dnešné podmienky života na Zemi sú výsledkom určitého konkrétneho vývoja, počas ktorého sa život a životné prostredie navzájom nepretržite ovplyvňovali, a tým sa aj menili.

Dnes môžeme pozorovať úžasnú a fascinujúcu pestrosť a rôznorodosť veľkého množstva existujúcich druhov života – sú výsledkom ich prispôsobivosti na meniace sa podmienky životného prostredia. Druhy, ktoré sa nedokážu novým podmienkam prispôsobiť, tak zmiznú a prestanú existovať.

Ten istý proces dynamickej spätnej väzby je zodpovedný aj za to, že aj povrch našej planéty bol formovaný  biologickými procesmi (samozrejme aj inými, napr. kozmickými vplyvmi i vplyvom početných vulkánov) , ktoré na ňom vznikali a naň pôsobili.  Aj tento fenomén si veda uvedomila až v dvadsiatom storočí.

Život ako proces je prekvapujúcim spôsobom sám schopný veľmi aktívne  spolupôsobiť na podmienkach, ktoré jeho vývoj a udržiavanie podporujú. Z toho ale vyplýva ďalší pozoruhodný fakt, o ktorom však veda tiež dlho nič nevedela. Možno ho opísať jedinou vetou:

Život sa vyznačuje jednou neuveriteľnou schopnosťou

Tá mu umožňuje, že sa vždy odznova dokáže prispôsobiť aj takým podmienkam, ktoré sa z nášho pohľadu zdajú preň byť extrémne nepriaznivé.

Preto bolo absolútnym omylom vychádzať z toho, že pôvodná atmosféra na Zemi, ktorá obsahovala predovšetkým metán, amoniak a kysličník uhličitý, v ktorej však úplne chýbal kyslík, bolo otravná a pre život nevhodná. Opak bol pravdou. A preto dnes spoľahlivo vieme, že život je v kozme možný aj bez kyslíka a že je v kozme oveľa rozšírenejším fenoménom, ako si  veda pôvodne myslela.

Evolúcia na našej planéte prebiehala v podstate po dvoch základných evolučných krivkách. Najprv evolvovala anorganická hmota a potom vo vhodnom okamihu alebo inak vyjadrené: Keď evolučná krivka anorganickej hmoty dospela k určitému bodu, tak vznikla paralene k nej evolučná krivka organickej hmoty, a to bol moment vzniku života na Zemi.

Komplexný organický život mohol vzniknúť až vtedy, keď mu pozemská evolúcia po prvý krát namiešala ingrediencie, menom amínokyseliny.

Ale o tom už niekedy inokedy.