Grécki bohovia Grékom radili – židovský Jahve Židom rozkazoval

Po smrti Alexandra Veľkého, v roku 323 p. n. l., sa mesto Alexandria, ktoré dal v Egypte postaviť, stalo centrom židovského života v krajine na Níle. Alexandria bola po Ríme druhým najvýznamnejším mestom vtedajšej civilizácie. Alexander v priebehu svojho krátkeho života dobyl obrovské územia a medzi nimi obsadil aj Egypt, pričom ho oslobodil od jarma Peržanov a preto ho Egypťania nadšene vítali ako svojho osloboditeľa. Egyptská spoločnosť bola v tom čase v úpadku a rozklade a vítala mladého, len dvadsaťštyriročného kráľa ako znovuzrodeného faraóna a vyhlásila ho za boha. Nechal opäť obnovovať staré chrámy a privolal k novému životu už zapadajúcu slávu Egypta. 

Alexander uviedol do života novú dynastiu egyptských faraónov, Ptolemajovcov, ktorí ale ostali napriek tomu vždy Grékmi. Najznámejšou osobnosťou tejto dynastie bola Kleopatra. Takto vznikol v Egypte neobyčajne silný helenistický vplyv. V Alexandrii sa preto mohla vytvorit aj syntéza egyptských a gréckych bohov. V podstate možno povedať, že v 4. storočí p. n. l. sa rýchlo vyvinula nová fascinujúca, no predovšetkým veľmi radikálna kultúra. Bola to kultúra helenizmu, ktorá sa mala dostať do veľkej konfrontácie so židovstvom. 

Gréci mali svojich vlastných, veľmi svojráznych bohov, no na rozdiel od Židov si ich vôbec nestrážili pred inými národmi. A už v žiadnom prípade nie tak doslova žiarlivo ako Židia, ktorý Jahveho vnímali len ako svojho vlastného boha, boha príslušného len pre Izrael. Niečo také by Grékov nikdy ani len vo sne nebolo napadlo. Navyše Gréci sa vyznačovali vysokou mierou kozmopolitizmu a i preto sa zaujímali aj o bohov iných národov. Teológia Hebrejov bola súhrnom mýtov a teológie predovšetkým Sumerov, Egypťanov a Babylončanov. No už veľmi skoro sa u nich vytvorila predstava len jediného boha, ktorému podriadili všetko. Vedenie štátu i celú spoločnosť.

Gréci naproti tomu predpísali svojim bohom celkom inú a síce obmedzenú príslušnosť. Určili im presne vymedzené hranice a ich bohovia nemali nič proti tomu, ak ľudia mysleli kreatívne a samostatne, a tak mohli Heléni veľmi rýchlym tempom, od svojich bohov takpovediac celkom nezávisle a neobmedzovane, rozvíjať prírodné vedy, filozofiu, politiku, techniku. 

Kým v Izraeli sa točilo takmer všetko okolo problematiky veľmi tažkého, neraz i veľmi zložitého, prísneho a nevyspytateľného boha, napredovali Gréci priam neuveriteľne rýchlo v progresívnom myslení a vyniesli doslova obrovský počet geniálnych mysliteľov a filozofov.

V starom Izraeli mali najvyššiu moc a autoritu rabíni a kňazi, v starom Grécku užívali vysokú autoritu filozofi a učenci a síce podstatne vyššiu než kňazi. V tomto smere nemohol existovať medzi dvoma národmi vtedajšieho sveta väčší kontrast a protiklad ako medzi Židmi a Grékmi, a tak explozívna kolízia medzi nimi bola už vopred naprogramovaná a takpovediac bola i nevyhnutná.

Skutočnosť, že Grécko sa stalo veľmocou a aj veľmocou intelektu a ducha, sa svet dozvedel najmä prostredníctvom Alexandra Veľkého, ktorý zvesť o tom vyviezol do všetkých krajín, ktoré na svojich výbojoch navštívil. Najmä jeho zásluhou sa gréčtina stala medzinárodným dorozumievacím prostriedkom v oblasti obchodovania, politiky i vzdelávania sa a výuky. Kto nevedel písať a čítať po grécky, ten bol najmä vo vzdelaneckých kruhoch považovaný za nevzdelanca. Grécky spôsob života a myslenia platil u intelektuálov ako najvyšší cieľ ich snaženia. Len ten, kto išiel konformne s týmto trendom, sa mohol začleniť do vtedajšej medzinárodnej elity. 

V 4. storočí p. n. l. však bola aj židovská teológia už dostatočne vyzretá a prepracovaná a vyznačovala sa najmä tým, ze pokladala samú seba za niečo ako "non plus ultra", za niečo, čo Jahve dal len Izraelu a čím spomedzi všetkých národov vyznamenal jedine Izrael. V ponímaní Hebrejov išlo pritom o obojstranný a rovnoprávny záväzok:

Izrael patril len Jahvemu a Jahve patril len Izraelu. Jahve teda nebol bohom "medzinárodným", ale výlučne bohom "národným“. 

V Židoch bol už veľmi výrazne zakorenený pocit výnimočnosti a vyvolenosti, a tak ich kňazi si v žiadnom prípade neželali a nechceli, aby sa do ich tradícií a ich prísne stráženej monoteistickej relígie starali a miešali Gréci, prípadne iní. 

Čosi také sústavne brániť však nebolo jednoduché. Najmä Židia v diaspóre neraz aspoň čiastočne podľahli príťažlivosti iných cudzích vplyvov, najmä vplyvu fascinujúcej intelektuality helenizmu, ktorá práve na nich ako ctiteľov a obdivovateľov racionálneho logosu, vyžarovala priam magickú príťažlivosť. Veď v podstate ako Heléni, tak aj Hebreji boli kozmopoliti, aj keď každý svojím vlastným spôsobom. Výrazným prejavom tejto náklonnosti a či "slabosti" Hebrejov pre úžasné objavy a smelé hypotézy helenistických géniov bolo to, že takmer v každom gréckom meste bolo možné nájsť aj štvrte Židov.

Židia v tom čase ešte nemali nijakú výnimočnú vlastnú kultúru. Tú, ktorú mali, nebola ani zďaleka taká rozvinutá ako bola helenistická. Neboli ani stavitelia ani filozoficki myslitelia, ktorí by sa zaoberali prírodou a kozmom z pohľadu prírodnych vied. V tomto mali celkom iný pohľad na svet ako Gréci. Avšak aj keď v tomto boli vyslovení teisti a videli všetko cez Jahveho, predsa boli aj národom veľmi zvedavým, nadaným a určite mali veľký zmysel aj pre racionalitu. Boli však nesmierne učenliví a rýchlo sa dokázali prispôsobiť novým podmienkam a okolnostiam.

Už len to, že ani najťažšie a najstrašnejšie chvíle ich histórie, ktorých bolo veľmi veľa, ich nedokázali ani zlomiť ani zničiť, to dokazuje ich mimoriadne schopnosti. Naučili sa byť v každej situácii extrémne vynaliezaví, a tak ju dokázali ovládnuť, alebo aspoň prežiť. Veľmi silnou stránkou Židov bol obchod. Boli skvelí kupci i predavači tovarov, i vynikajúci sprostredkovatelia obchodov.

Práve rozmach Grékov v období Alexandra Veľkého bol skvelou príležitosťou prekvitania obchodu a Židia to dokonale využívali, neraz k veľkej nevôli Grékov, ktorým v obchode robili veľkú konkurenciu.

Niekde tu sa zrodila veľká nedôvera Grékov voči Židom, ktorá sa postupne premieňala na nenávisť. Gréci nadobudli dojem, že Židia im chamtivo berú z toho, čo im nepatrí - a že im z toho berú čoraz viac. A keďže Gréci boli v tom čase najobdivovanejší národ v Európe, tak túto nedôveru a nenávisť preberali postupne aj iné národy v Európe – medzi prvými Rimania a Germáni.