Kritické myslenie na bode mrazu
Už viac ako štvrťstoročia mlčí kritický duch veľkých nemeckých mysliteľov a intelektuálov. A to je nielen pre Nemecko, ale pre celú Európu veľmi zlý a nebezpečný moment a signál. Nemecko bolo vždy význačné a významné tým, že vynieslo v každom storočí mnoho geniálnych a kritických mysliteľov a „upomínateľov“ (die Mahner), ktorí sa nebáli prejaviť svoj protest a zdvihnúť hlas , ak sa spoločnosť ocitla v ideologicky nebezpečných a deštruktívnych fázach vývoja. Ich hlas a ich filozofia mala vždy veľký pozitívny vplyv aj na kultúru a mysliteľské tendencie intelektuálov všetkých európskych národov.
Situácia na Slovensku je v tomto smere ešte podstatne horšia ako v Nemecku, lebo slovenskí intelektuáli a spisovatelia mali v posledných dvoch desaťročiach neporovnateľne menší pozitívny vplyv na spoločenské dianie, ako to bolo v Nemecku. Najmä obdobie vlády M. Dzurindu bolo príznačné tým, že globálny kapitalizmus dostal všetky možnosti k tomu, aby devalvoval a pervertoval pravú kultúru len na tovar a na zisk. Tým pretransformoval aj jej vznešené posolstvo robiť ľudí lepšími a otvorenými pre ušľachtilé ľudské hodnoty len pre tieto svoje ideologické ciele.
Autonómny charakter kultúry, tak ako existoval v uplynulých storočiach, začal kapitalizmus koncom 19. storočia postupne eliminovať. Tento proces sa časom zintenzívňoval, až ho napokon globálny kapitalizmus dotiahol do smutného konca. Hlavnou dogmou globálneho kapitálu je maximálne bezohľadná maximalizácia zisku. Pričom chce zisk vyťažiť a rozmnožovať bez ohľadu na morálku a na pozitívne ľudské hodnoty ako sociálnu spravodlivosť, súcit, spolupatričnosť, ohľaduplnosť a biologický humanizmus.
Každá kultúra sa v jeho ponímaní degraduje len na čistý tovar, z ktorého chce dosiahnuť len a len zisk. Umenie a kultúra sú v ňom definované len svojou ekonomickou hodnotou a nie estetickými a pocitovými hodnotami a radosťou vnemu z extatického prežívania krásy, pocitov a symetrií. V tomto zmysle sa estetický obsah kultúry a umenia sám stáva výlučnou funkciou tovaru a jeho predajnej ceny.
Theodor Adorno i Erich Fromm (spolu s Maxom Horkheimerom zakladatelia svetoznámej, tzv. frankfurtskej školy a psychoanalýzy) už pred viac ako polstoročím hovorili o extrémnom nebezpečí pre intelekt a dušu človeka, ak ich ovládne fenomén Kulturindustrie (kultúrnej industrie). Adorno mieni pod týmto pojmom spoločenskú implikáciu kultúrnych udalosti, objektov a výtvorov kultúry a umenia. V tomto prípade znamená implikácia vtiahnutie či zatiahnutie jednej veci do druhej, a to len pre jej prospech. Ide tu teda o zneužitie kultúry a umenia pre ziskuchtivú a len na zisk orientovanú, nenásytnú industriu globálneho kapitalizmu.
Niečo podobné realizoval aj Hitlerov fašizmus – entartete Kunst – kde umenie malo slúžiť a sa prostituovať výhradne pre šírenie nacistickej ideológie. Erich Fromm považuje Kulturindustrie za dôležitý a jediný Sozialkitt (sociálny lep) kapitalizmu, ktorý ako ideálny prostriedok ovládania, manipulácie a integrácie zaslepuje masám oči, ohlupuje ich mozog a pôsobí ako príjemná uspávacia droga. Táto integrácia a pocit akejsi vzájomnosti však spočíva len na konzumovaní kultúry ako tovaru a produktu, na ktorom možno extrémne zarobiť. Kultúra a umenie sa takto nestávajú súčasťou ľudského duševna a zážitkom vnútornej estetiky jednotlivca a nepodporujú ušľachtilé ideály, ale naopak prechádzajú výlučne do kontextu jeho materialisticko a konzumisticky nasmerovaných psychických senzorov, ktoré Kulturindustrie systematicky buduje a zdokonaľuje, aby tak následne mohla stupňovať svoje zisky.
Globálny kapitalizmus sa veľmi nebezpečným spôsobom vyvíja k ekonomickému, politickému a psychologickému despotizmu 21.storočia. Stal sa totalitárnou ideológiou, ktorá má mnohé podobné charakteristiká ako nemecká nacistická ideológia tridsiatich rokov 20. storočia, pred ktorou varovali takí skvelí nemeckí psychológovia ako Fromm, Adorno a Horkheimer. Používa však budovanie inej fasády ako vtedajší ideológovia nacizmu, takže táto realizuje podvod na masách inými atribútmi. Jej súčasťou je predovšetkým etiketa pseudodemokracie, budovanie silného štátu, ktorý má všetko pod kontrolou (a tak vraj vytvára vysokú istotu pre občana) a pestovanie nízkych ľudských pudov a inštinktov, orientovaných len na konzumizmus, maximálny zisk, reklamu a dosiahnutie mediálnej popularity. Tak produkuje v širokých masách ošiaľ po ľahkej a povrchnej zábave a nutkanie, aby ho neustále uspokojovali a pritom čo najmenej mysleli, kriticky uvažovali a reflektovali a aby vôbec ani len na chvíľku nezatúžili po pravých hodnotách ľudskej existencie: Po láske, poznaní, skutočnom ľudskom teple a po vzájomnej solidarite človeka s človekom a so všetkým živým na tejto planéte.
Estetika a vzácne obsahy umenia a kultúry sa prostredníctvom nekontrolovanej industrializácie kultúry stávajú výlučnou funkciou tovaru, a to predovšetkým tým, že určujú obrazy a formy reklamy a medializačných výstupov. Strata pôvodného a skutočného významu kultúry a transformácia do jej industrializácie sú signifikantným diktátom už prezentnej epochy novej psychomoci a psychovlády, ktorá deštruktívne a maximálne ziskuchtivo cieli na modelovanie a preprogramovanie záujmu a pozornosti predovšetkým detí a mladistvých, aby ich premenila len na pudom ovládané konzumuchtivé bytosti, bez koncentrácie na skutočné hodnoty života a bez potreby pravej nezdeformovanej kultúry a bez úcty pred ňou.
Manipulačný efekt ideológie Kulturindustrie je charakterizovaný dvoma faktormi:
a, indivíduum je zredukované len na konzumenta
b, konzument je kŕmený a omamovaný len najpovrchnejšími a intelektu veľmi vzdialenými tovarmi, tovarmi lacnej zábavy
Následky Kulturindustrie na život spoločnosti sú veľmi rôznorodé a neovplyvňujú negatívne len jej intelektualitu. Možno ich zadeliť nasledovne:
1, Vplyv na subjekt. V tomto prípade pôsobí Kulturindustrie ako spojítko medzi industriou a verejnosťou. V tejto pozícii má silný vplyv aj na formovanie vedomia.
2, Pôsobenie v subjekte: Kulturindustrie blokuje vytvorenie schopnosti ku kritickému mysleniu.
Kulturindustrie má tak neobmedzenú možnosť vsugerovať svoje názory a svoje produkty širokej verejnosti. Potom už veľmi ľahko dosiahne svojou sugestívnou silou to, že spoločnosť akceptuje jej vlastné normy a predpisy, podľa ktorých je posudzovaná .
Len ak si všetky tieto súvislosti uvedomíme, tak sa nám môže podariť nedať si naložiť na nás okovy, ktoré nám Kulturindustrie takmer nebadane navlieka, a to nie na ruky, ale čo je neporovnateľne horšie, spútava nimi naše kritické myslenie a sebareflexiu nášho intelektu. A to je najhorší druh otroctva, aký si sloboda dokáže predstaviť.
