Geniálny politik Otto von Bismarck 1815-1898 vojvodca, „zakladateľ“ Nemecka, kancelár

Do dejín vošiel ako der eiserne Kanzler – železný kancelár. Zjednotil „železom a krvou“ po stáročia nejednotný a vnútornými i vonkajšími konfliktami roztrieštený národ Nemcov, o ktorom jeho veľký mystický básnik Hölderlin výstižne vyhlásil: „Nepoznám nijaký iný národ, v ktorého duši by bolo ukrytých toľko protikladov ako v rozorvanej duši môjho národa.“

Nikomu inému nepostavili Nemci toľko pomníkov z bronzu, železa a mramoru ako Bismarckovi z vďačnosti za to, že im daroval a či nanútil jednotu. Bol konzervatívnym Prušiakom, ale nie ortodoxným šovinstom. Bol zbožným pietistom, ale aj odporcom náboženskej netolerancie voči iným vierovyznaniam. Bol veľmi komplexnou osobnosťou a ako politika ho charakterizovala skvelá vlastnosť, že mal veľký zmysel pre vystihnutie „práve možného“ v komplikovanej politickej situácii jeho epochy v Európe.

To bolo tajomstvom jeho úspechov a jeho jedinečnej kariéry a bol preto predurčený, aby vtlačil navždy nevymazateľným spôsobom pečať svojej osobnosti nielen Nemecku, ale aj celej Európe.

Narodil sa 1. apríla v starej šľachtickej rodine, v Schönhausene. Bol nadaným študentom a štúdium práva ukončil v Berlíne. Následne vstúpil do pruských štátnych služieb, ale keďže mu nevyhovovala extrémne byrokratická mašinéria pruského štátu, tak z nej rýchlo vystúpil a odišiel na svoje majetky v rodnom Pomoransku, aby ich sám spravoval. Predtým však ešte nejaký čas užíval neviazaný život a ako dobre vyzerajúci mladý muž  sa nevyhýbal flirtu a láske s peknými ženami.

Práca na jeho majetkoch mu veľmi vyhovovala. Mal veľa času na čítanie a štúdium  kníh a ako bohatý človek mohol aj veľa cestovať. Miloval najmä historické diela a filozofiu – Hegel, Fichte, lord Byron, Feuerbach, Goethe, Voltaire, Heine, Shakespeare, boli jeho najobľúbenejší „spoločníci“ na cestách a vo voľnom čase.

V roku 1847 si vzal za manželku Johannu von Puttkammer, svoju veľkú lásku a ich vzťah bol až do konca života naplnený veľkou vzájomnou náklonnosťou.

Bismarckova jedinečná politická kariéra sa začala až keď mal 35 rokov, keď bol vymenovaný pruským kráľom za vyslanca vo frankfurtskom sneme. Hoci bol spočiatku podceňovaný ako vidiecky šľachtic z východu, preukázal veľmi rýchlo svoje mimoriadne diplomatické schopnosti a argumentatívnu silu svojej skvelej rétoriky.

Vo Frankfurte strávil  politicky i spoločensky veľmi úspešných osem rokov. V tomto meste vyšla aj jeho oslnivá politická hviezda, ktorá mala dlho žiariť na oblohe nemeckej i európskej politiky. Tam sa pokúšal presadiť rovnoprávnosť Pruska voči Rakúsku v rámci spoločného Nemeckého spolku. Nakoľko sa mu to ale nepodarilo, tak sa z priateľa Viedne stal jej nepriateľom.

V roku 1859, keď sa nie veľmi priaznivá politická situácia Pruska v Európe odrazu mení v jeho prospech, tak Bismarck sa stal veľvyslancom Pruska v Petrohrade. Hlavné mesto Ruska sa stalo významným medzníkom v jeho živote. Cár Alexander si ho veľmi obľúbil, často si ho pozýval k sebe a zaobchádzal s ním takmer ako s členom svojej blízkej rodiny. A veľkým prejavom jeho priazne bolo, že s ním hovoril nemecky, hoci so všetkými cudzincami komunikoval len francúzsky.

Počas petrohradských rokov vytvoril Bismarck jeden z najdôležitejších predpokladov pre vytvorenie nemeckej ríše: Získal blahosklonnosť veľmoci Ruska voči Nemecku. Je však veľkou iróniou v živote tohto neobyčajného muža (ktorý sa stal „otcom“ Nemecka), že v Petrohrade bol oveľa obľúbenejším – naučil sa aj znamenite po rusky – ako v Berlíne.

V roku 1862 odišiel za veľvyslanca do Paríža. V tom istom roku ho kráľ Wilhelm I. povolal do Berlína, aby vyriešil ústavný konflikt, ktorý pozostával v tom, že parlament nechcel prenechať rozhodovanie o vojenských záležitostiach len generálom. Bismarck – ktorý už užíval všeobecne veľký rešpekt – sa postavil na stranu kráľa a generálov a proti parlamentu. Bol vymenovaný za ministerského predsedu Pruska a o niečo neskôr aj za ministra zahraničia.

Ďalšie roky jeho života boli také nabité dôležitými udalosťami, že ich ani zďaleka nie je možné vymenovať. V konflikte s Poľskom 1863-64 získal na svoju stranu Rusko a podľa  vlastných slov sa mu podaril majstrovský ťah, keď dostal Rakúsko do vojny s Dánskom v roku 1864. Potom inicioval Viedenský mier a Gasteinskú dohodu, a to „darovalo“ Prusku Šlezvicko-Holštajnsko. Viedenský mier priniesol Prusku aj spojenectvo s Rakúskom, ktoré však malo krátke trvanie, lebo Bismarck uzavrel aj spojenectvo s Talianskom nepriateľom Rakúska.

Svojou požiadavkou na revíziu ústavy Nemeckého spolku (viaceré nemecké kráľovstvá a Rakúsko) si vynútil jeho rozpad a tým prišlo k vojne Pruska s Rakúskom. Prusko v nej dosiahlo grandiózne víťazstvo a následný Pražský  mier mu „pridelil“ niektoré dôležité nemecké územia a jeho moc a význam narastali. Z Pruska takto vznikalo mocné a čoraz viac obávané „Veľkoprusko“ (tento vývoj mal neskôr fatálne dôsledky pre vznik nemeckého nacionalizmu).

Bismarck sa stal v roku 1867 kancelárom Severonemeckého spolku a spolu s juhonemeckými štátmi bol vytvorený silný vojenský zväz, ktorého hlavným veliteľom bol pruský kráľ.

Rok 1870 bol rokom nesmierne dôležitých udalostí v Európe a bol aj osudovým rokom Nemecka. Princ von Hohenzollern-Sigmaringen odmietol ponúknutu mu španielsku korunu – prinútil ho k tomu Napoleon III, ktorý si neželal, aby sa na španielsky trón dostal Nemec. Francúzska vláda pod dojmom tohto politického triumfu vyslovila ďalšie prehnané požiadavky voči Berlínu, čo malo za následok nekompromisnú odpoveď Bismarcka, ktorá vošla do histórie ako Emská depeša (podľa rieky Ems).

Francúzskou reakciou na to bolo vypovedanie vojny Prusku a francúzska vojna potom viedla k triumfu zjednotenia celého Nemecka. Všetky juhonemecké štáty sa pripojili k Bismarckovi a dokonca aj starý nepriateľ Pruska – Bavorsko.

Kapitulácia Napoleona III. v pamätnej bitke pri Sedane mala za následok pád cisárstva vo Francúzsku. Ešte pred uzavretím mieru s Francúzmi sa Bismarckovi podarilo založenie celonemeckého štátu a 18. januára 1871 bol v paláci Versailles pri Paríži Wilhelm I. proklamovaný za nemeckého cisára.

Odvtedy mal Bismarck ako ríšsky kancelár a minister zahraničia a aj „tvorca“ Nemecka fakticky neobmedzenú moc v Nemecku.

V roku 1890 sa utiahol na svoj majetok, kde strávil v súkromí ešte osem rokov svojho života.