Giuseppe Garibaldi 1807-1882: Zakladateľ Talianska, „taliansky Bismarck“, zomrel pred 140 rokmi

Mal taký pohnutý a dobrodružný život ako málokto z jeho súčasníkov. Pritom nechýbalo veľa a skvelá vojensko-politická kariéra Garibaldiho – ktorý sa mal stať najdôležitejším mužom procesu zjednocovania Talianska v roku 1860 – by sa bola nečakane a tragicky už v roku 1834 skončila. A to vtedy mal len 27 rokov.          

Po tom ako strávil svoje mladé roky (1828 až 1833) ako dobrodruh a námorník medzi Stredozemným morom a Čiernym morom, sa jeho život náhle začal uberať iným smerom.

V roku 1834 sa pod vplyvom dobrého priateľa, ktorý sa angažoval politicky, zúčastnil svojej prvej  politicky motivovanej akcie. Bolo to povstanie v Piemonte a Ligúrii proti francúzskym okupantom. Akcia bola však zle zorganizovaná  a povstanie skončilo neúspechom. Garibaldimu sa podarilo vyhnúť zajatiu a zutekal. Francúzi ho v neprítomnosti odsúdili na smrť. Mal šťastie – pod falošným menom ušiel do Tunisu a potom ďalej do juhoamerického exilu.

Medzičasom ho ale ideológia slobody pre utláčaných a ujarmených tak presiakla, že v Argentíne, Brazílii a Uruguaji sa zúčastnil viacerých bojov a hnutí za slobodu a nezávislosť.            

V roku 1848, keď sa takmer v celej Európe konali nacionálne revolúcie proti cudziemu panstvu,  sa vrátil do  rodného Talianska.

Jeho vojenské ťaženia počas dvoch rokov (1848-49) prvej talianskej vojny za nezávisosť od Rakúska mu priniesli v Taliansku obrovskú popularitu – stal sa glorifikovaným národným hrdinom.

Vo februári 1849 prišlo v Ríme k vyhláseniu Rímskej Republiky a Garibaldi bol vymenovaný za vodcu revolučnej rímskej armády. Spočiatku dosiahol niekoľko vojenských úspechov. Ale napokon sa presila Francúzov, ktorí obliehali Rím dva mesiace, presadila a Garibaldi sa musel zachraňovať útekom do exilu – najprv do Maroka, potom do New Yorku a ďalej do Peru.

V roku 1854 sa vrátil do Talianska, kde okrem kráľovstva Sardínia-Piemont a väčšiny talianskych regiónov boli všetci ostatní dôležití politickí aktéri proti zjednoteniu Talianska do jedneho štátu. Garibaldi však mal mnoho podporovateľov, ktorí verili, že sa mu jeho ideu o veľkom a silnom Taliansku podari zrealizovať. V tom čase  žilo v Taliansku okolo 23 miliónov ľudí, prevažne sedliakov a v krajine bolo viac ako 78 percent analfabetov.

Začiatkom roku 1860  ale všetko už poukazovalo na to, že proces zjednotenia je už takmer ochromený. Garibadali sa však nevzdával. Hovorieval, že len smrť mu môže zabrániť v tom, aby nedokonal svoje dielo. Bol presvedčený, že ak by sa mu to nepodarilo, tak po ňom už nebude nik iný, kto by to dokázal.

V máji urobil niečo, čo spočiatku vyzeralo ako šialený čin zúfalca, ktorý chce ukončiť svoj život. Napriek tomu práve pre tento čin vošiel do histórie ako najväčší Talian nielen svojej epochy, ale celej histórie Talianska (podobne ako Bismarck v Nemecku).

Vyrazil s tisíckou nadšených , ale zle ozbrojených dobrovoľníkov z Janova po mori na Sicíliu, aby sa odtiaľ pokúsil mobilizovať čo najviac nadšencov pre spoločné a slobodné Taliansko a aby ho tak dobyl postupne zdola nahor. Bolo to nesmierne riskantné – veď Sicílčania a ľudia na juhu patrili k najzaostalejším  v Taliansku. Napriek tomu sa početní z nich pridali k nemu. Za niekoľko mesiacov dosiahol po viacerých víťazných bitkách Neapol, hlavné mesto juhotalianskeho bourbonovsko-francúzskeho kráľovstva.

7. septembra obsadil Neapol bez boja. 1.októbra dosiahol historické víťazstvo vo veľkej bitke pri rieke Volturno, ktorým bol spečatený koniec Kráľovstva Neapol.

Už 20. októbra 1860 sa konalo v Teane pri Neapoli historické stretnutie Viktora Emanuela II. kráľa Piemontu-Sardínie s Garibaldim, kde ho legendárny povstalec a vojvodca pozdravil a uznal ako kráľa celého Talianska.

Mnohé poukazuje na to, že nemecký Bismarck videl v Garibaldim svoj vzor pre dosiahnutie zjednotenia Nemecka, aj keď jeho cesta k tomuto cieľu bola úplne iná, ako talianskeho rodáka z Nizze, ktorý zomrel na ostrove Caprera, kde sa nachádza aj jeho veľkolepé múzeum.