Fyzici dokázali: Život po smrti existuje. Mozog je kvantový procesor

Filozofické diskusie o tom, či existuje život po smrti alebo nie, majú veľmi dlhú históriu. Už v starom Grécku boli filozofovia, ktorí dokazovali existenciu bohov. Na druhej strane boli starogrécki filozofovia, ktorí neverili na bohov. Pre kresťanskú teológiu bolo ale vždy jasné, že život po smrti existuje.

V mojej knihe o Tajomstvách kozmu, ktorú som vydal pred štvrť storočím v Bratislave, som písal podrobne aj o tom, že naša existencia nekončí smrťou. Smrťou končí vždy len existencia nášho organického tela. Uviedol som v knihe, že budeme existovať aj naďalej, ale v inej forme a samozrejme, že ani nebo a ani peklo, tak ako ho hlásali teológovia, neexistuje.

Pritom treba podotknúť, že aj oni už svoje stredoveké pojmy o nebi a pekle zmodernizovali a opisujú ho celkom inakšie, ako ich stredovekí kolegovia. 

Opísal som v knihe a podrobne analyzoval aj fyzikálne efekty v mozgu, ktoré potvrdzujú, že naše individuálne vedomie prežije koniec a rozpad nášho tela.

To, čo prekoná našu smrť, je teda naše vedomie (kto chce, môže ho identifikovať s dušou a hovoriť o duši, ktorá bude ďalej zotrvávať v kozme). To bude existovať ďalej vo forme veľmi špeciálneho energetického pola.

Dlho platilo pre vedu, že mozog človeka je príliš teplý a príliš vlhký na to, aby v ňom mohli odbiehať zvláštne špeciálne, vysoko citlivé procesy. Táto „logika“  je už ale mimo hry. Fyzici objavili, že mozog produkuje, prípadne, že „niečo“ mimo neho v ňom vyvoláva kvantové kmitanie a tak ho možno označiť za istý druh „biologického počítača“.

Kvantové vibrácie mozgu sú fyzikálne dokázanou realitou a vedomie človeka je akoby istým druhom špeciálneho programu, ktorý odbieha v kvantovom počítači v mozgu. Mimoriadne a špecifické je ale to, že tento program nie je naviazaný na ohraničený organický život človeka, ale funguje a pracuje po smrti aj ďalej.

Všetko čo vedome vnímame je len reakciou mikroštruktúr na kvantovo-gravitačné efekty, ktoré vznikajú v týchto štruktúrach. Tento proces fyzika menuje „orchestrovaná objektívna redukcia“.

V ďalšom už len niekoľko stručných informácií (podrobne o všetkom píšem v mojej pripravovanej knihe Kozmos žije – vedomie kozmu a vedomie indivíduí).

Mikroštruktúry v mozgu človeka, keď tento vstúpi do fázy svojej klinickej smrti, síce stratia svoje kvantové stavy, lebo mozog prestáva existovať. Avšak informácie o týchto kvantových stavoch vo vnútri štruktúr ako takých (kozmických) sa nestratia, ale ostávajú zachované naďalej.

Inak vyjadrené:

Individuálne vedomie zomierajúceho opúšťa telo človeka a po jeho smrti existuje ďalej.

Tieto najnovšie fyzikálne poznatky korešpondujú presne s tým, čo som o vedomí napísal v mojej knihe spred štvrť storočia.

Zmienené informácie vedomia nemôžu – ako som už povedal - nikdy zaniknúť a odchádzajú po smrti mozgu ako tzv. difúzne informácie do kozmického priestoru. Mimochodom, aj tu platí prastará taoistická múdrosť: V každom bode kozmu a či v kazdej častici kozmu je všetko to, čo je aj v celom kozme a preto je všetko so všetkým spojené. Ten istý poznatok objavila až koncom minulého storočia kvantová fyzika.  Podrobne a názorne o tom písal známy fyzik Jean Charon vo svojej knihe Duch hmoty, s ktorým som bol za jeho života v písomnom kontakte. Citoval som ho v niekoľkých mojich publikáciách.

Ak sa zomierajúceho človeka, alebo toho, kto je už zdanlivo mŕtvy, podarí reanimovať, tak sa tieto kvantové informácie vedomia vrátia opať späť do jeho mozgu a on bude zadivene rozprávať o svojich neuveriteľných „posmrtných“ zážitkoch, napr. aj o tom, ako odniekiaľ z výšky pozoroval svoje nehybné „mŕtve“ telo na posteli a vie, čo ľudia okolo neho vtedy hovorili.