Filozoficko-fyzikálna "anatómia" fenomenológie ČASU - 1.časť

Má čas niekde začiatok a koniec? Existuje čas len v našom kozme alebo existuje aj mimo neho?

Stojí niečo nad časom, čo ho riadi a kontroluje? Alebo je čas vládcom, ktorý všetko sám riadi a podľa ktorého všetko odbieha? V zmysle dogmy, že čokoľvek v kozme existuje, tak to môže existovať len v čase.

Takéto a podobne otázky začali prenasledovať a sužovať človeka, odkedy si prvý raz uvedomil „existenciu“ času. Nijaký iný fenomén neovplyvňuje náš život tak veľmi ako čas. Život každého človeka sa začne v nejakom čase a sa končí po nejakom čase.

Človek sa môže nechať časom zotročiť, ale môže v ňom nájsť aj vysokú mieru slobody, ak dokáže objaviť aj „bezčasovosť“ času.

Nad podstatou času si lámali a ešte aj lámu hlavy celé generácie filozofov a prírodovedcov.

Človek si ho začal uvedomovať až vtedy, keď jeho vedomie po prvý krát „oddelilo“ čas od priestoru, ktoré tvoria „neoddeliteľný“ celok.

Potom to paradoxným spôsobom trvalo celé tisícročia, kým ich jednotu a úzku spolupatričnosť znova objavil Albert Einstein, ale ako fyzikálny fenomén a nie fenomén psychologický.     

Jedným z prvých mysliteľov, ktorí sa zaoberali problematikou času bol sv. Augustín. Robil to s húževnatosťou filozofa a nezaťahoval to toho aj teológiu, hoci bol najväčším kreťanským teológom až do čias Tomáša Akvinského.

Podstatu času však vyriešiť nevedel.

Čas je – tak ako ho svojím vedomím vníma človek – nerozlučne spojený s tokom a či prúdením a preto elementárne súvisí s pohybom a tým aj s rýchlosťou. Pre vedomie človeka sa čas stal najelementárnejším a najdôležitejším tokom. Tokom neustálych zmien a premien.

A preto, že človek vníma neúprosný tok času, ktorý sa nedá otočiť a tečie len jedným smerom (pokiaľ sa neponoríme do sveta mikročastíc), tak sa trasie strachom pred svojím neodvratným koncom, ktorý mu určí práve čas.

Tento strach je tým väčší, čím viac je človek fixovaný len na materiálne „hodnoty“. 

Pokračovanie nasleduje