Extrémizmus budhistickej relígie: Žijúce múmie japonských mníchov

V roku 1959 bol urobený prekvapujúci objav. Vo vysokohorskom japonskom kláštore Yamagata prefektúry bolo najdených deväť mumifikovaných mŕtvol pradávnych mníchov, ktoré neboli preparované tým spôsobom, ako to robili starí Egypťania. Najväčším prekvapením pre vedcov, ktorí ich skúmali, bolo zistenie, že boli neporušené a úplne zachované, hoci neboli ničím mumifikované, žiadnym umelým mumifikačným prostriedkom. Neskôr našli  ešte dvadsať podobných múmií v iných japonských kláštoroch. Japonské média o tom urobili veľký článok a odrazu tak prebudili neobyčajný záujem  verejnosti o dávno zabudnutú metódu sokušinbutsu.

Po tom, ako bol rituál sokušinbutsu v Japonsku začiatkom 19. storočia zakázaný, tak sa postupne naň  zabudlo. Teraz sa prebudil k novému životu

Kto boli muži, ktorí boli takým neobyčajným spôsobom mumifikovaní? Väčšina z nich patrila do mníšskeho rádu Isei Gyonin. Bola to mníšska sekta , ktorej príslušníci praktizovali magicko-religiózne kulty. Aby dosiahli svoj cieľ, odišli do vysokých vrchov a začali tam dlhodobú extrémnu askézu, ktorá mohla trvať až desať rokov.

Pozostávala z troch fáz.

Prvou fázou bola diéta, zvaná Mokujiki

To v preklade znamená „jesť strom“. V jej rámci jedli mnísi len byliny, korene a kôru stromov, ako aj ihličie. Súčasne absolvovali tvrdý telesný a mentálny tréning, ako dlhé pochody a meditovanie pod ľadovými vodopádmi, ktoré im striekali na obnažené telo celé hodiny.

V druhej fáze zostrili askézu ešte viac drastickými telesnými cvikmi

Pritom čoraz viac redukovali množstvo prijímanej potravy. Prestali aj piť.

Napokon prišiel finálny akt

Dali sa zavrieť do miniatúrnych podzemných komôr, ktoré boli len také veľké, že sa tam posediačky so skríženými nohami zmestili. Dostali dutú bambusovú rúrku, cez ktorú mohli dýchať a tak strávili krátky zvyšok života v meditácii a modlitbe. Raz za deň dávali zvoncom znamenie, že ešte žijú. Keď zvonenie prestalo, tak komora bola uzavretá a zapečatená a bola otvorená až po troch rokoch. Ak bola najdená už len kostra a zvyšky rozloženého tela, tak komoru natrvalo uzavreli a mŕtvy bol obdivovaný, ale nie religiózne uctievaný.

Ak sa však mumifikácia podarila – ako v prípade zmienených dvadsaťdeväť mnichov – tak dotyčný bol pokladaný za sokušinubutsu, a tým aj za stelesneného Budhu. Budhisti ich pokladajú za živých, ktorí len na dlhý čas odišli do „medzipriestoru“ medzi životom a smrťou

Mumifikované telo bolo oblečené do nápadného červeného „kňazskeho“ rúcha a bol umiestnený do typickej japonskej religióznej sklenenej skrine, kde bol v sediacej meditačnej póze natrvalo vystavený a množstvom pútnikov a veriacich každodenne navštevovaný. Pre japonských budhistov sú takéto staré múmie najvyššími svätcami.

Dokáže sa niekto sám mumifikovať?

Staroegyptské múmie sú všeobecne známe a dodnes predstavujú vysoké umenie mumifikácie – mnohé z nich „prežili“ niekoľko tisícročí. Telá zomrelých boli však mumifikované odborníkmi. V prípade múmií japonských mníchov však ide o takzvanú „sebamumifikáciu“.

Prv ako preslávený mních Kukai v roku 835, vo veku 61 rokov zomrel, vyhlásil svojim spolubratom, že chce odísť do sveta budúceho Budhu-Maitreya. Sľúbil, že raz sa spolu s ním na tento svet vráti. Potom sa dal zatvoriť do malej úzkej kamennej komory, kde meditoval, až kým jeho duch neopustil telo. Po 49. dňoch mnísi otvorili komoru a našli ho bezduchého v meditačnej póze, s neporušeným telom. Presne tak ho našiel o 80 rokov neskôr predstavený kláštora. Odvtedy Kukaia nikto nevidel. Podľa presvedčenia jeho dnešných prívržencov tam sedí dodnes v stave hlbokej meditácie, bez známky života, ale predsa len živý.

Niečo také je z pohľadu modernej vedy nemožné. Napriek tomu má Kukai v Japonsku prívržencov a napodobňovateľov. Ide o extrémny budhistický smer – Sokušinubutsu. V preklade to znamená Budha v pozemskom tele. Dosiahnutie takého stavu tela a ducha platilo pre viacerých budhistov ako absolútny ideál. Ide tu o extrémnu variantu budhistickej relígie, ako sa človek môže stať už počas pozemského života Budhom.

Kto sa rozhodne uplatniť na sebe metódu sokušinbutsu, tak tomu nejde o všeobecne známe dosiahnutie budhistického osvietenia pre seba samého, ale ide mu o niečo iné

Dosiahnutím sokušinbutsu mu bude umožnené priniesť osvietenie mnohým ďalším ľuďom. Bude môcť podporovať Maitreyu – Budhu, Budhu budúceho, ešte neexistujúceho takého Budhu, o ktorom je presvedčený, že na konci sveta príde, aby zachránil ľudstvo.

Aby ale „absolvent-sokušinbutsu“ raz v ďalekej budúcnosti mohol prísť spolu s Maitreyom-Budhom na svet, tak sa jeho duch musí dostať do raja menom Tusita, pričom jeho telo musí ostať neporušené na Zemi. To sa udeje práve metódou sokušinbutsu, keď sa telo a duch oddelia a telo ostane zakonzervované. V podstate ide o to, že dotyčný absolvuje kúru postenia sa, až kým nenastane – podľa budhistov - jeho „zdanlivá“ smrť.

Tento prastarý religiózny rituál má svoj pôvod v Číne, kde prívrženci daoizmu chceli pomocou extrémnych asketických metód dosiahnuť nesmrteľnosť. Japonský mních Kukai priniesol sokušinbutsu v roku 806 z Číny do Japonska.

V súčasnosti je Kukai v Japonsku uctievaný ako jedna z najposvätnejších a najväčších osobností budhistickej religiozity – ako Koho Daiši. Podľa japonskej budhistickj tradície bol prvým, kto „úspešne“ absolvoval sokušinbutsu a sám seba mumifikoval. Predtým žil veľa rokov vo vrchoch ako askét. V roku 817 založil vysoko v horách, zvaných Koya, na juh od mesta Osaka, budhistický kláštor.