EÚ uzurpátor slobody! Štáty strednej Európy sa čoraz rýchlejšie vzďaľujú od EÚ – medzi nimi samozrejme aj Slovensko. A približujú sa čoraz viac k Rusku a Číne

EÚ sa vyvinula na monštrum paternalizmu, zastupovania cudzích záujmov (predovšetkým Demokratov USA) , wokeizmu, militarizmu a násilnej deindustrializácie. Nespokojnosť občanov s politikou lídrov EÚ sa čoraz viac prejavuje vo volebných úspechoch kritických strán EÚ, naposledy FPÖ v Rakúsku a prezidentských voľbách v Rumunsku.

Je príznačné, že tieto tendencie sú v súčasnosti v podunajskom regióne čoraz viditeľnejšie. Okrem Rakúska a Rumunska je známe, že sú pozorovateľné aj v Maďarsku, Slovensku a Českej republike, o čom hovoria aj prieskumy. Máme teda v podstate do činenia so štátmi a regiónmi, ktoré boli súčasťou starej dunajskej monarchie.

Bývalý námestník ministra zahraničných vecí pre akvizície na ministerstve vojny USA Stephen Byren zverejnil zaujímavú analýzu vývoja vo svojom blogu Weapons and Strategy. Autorom článku je Peter G. Feher.. Jeho súčasné pôsobenie zahŕňa strednú Európu, skupinu V4, Balkán, Ukrajinu a Turecko.

Tu je jeho analýza:

„Ohnisko z EÚ v strednej Európe sa rýchlo rozvíja

Peter Feher komentuje politický posun, ktorý má obrovské dôsledky.

Stredná Európa sa oddeľuje od ľavicovo-liberálnej, globalistickej a centralistickej politiky Európskej únie. Takto možno stručne zhrnúť politický proces, ktorý v súčasnosti prebieha v strede Európy. V regióne sa k moci postupne dostávajú pravicové vlády alebo voľby vyhrávajú pravicové strany, ktoré sú ostro proti politike EÚ.

Medzi členskými štátmi EÚ sú pravicové vlády pri moci v Maďarsku, na Slovensku a v Srbsku – Srbsko je len jedným z kandidátov na členstvo v EÚ.

V Rakúsku vyhrala v septembri parlamentné voľby Strana slobody Rakúska (FPÖ), ktorá je tiež pravicová. Prezident Alexander Van der Bellen však v rozpore so zvykovým právom nepoveril zostavením vlády šéfa strany s relatívnou väčšinou v parlamente Herberta Kickila. To zase len zvýšilo popularitu FPÖ. Koaličné rokovania medzi ostatnými stranami stále prebiehajú.

Parlamentné voľby sa v Českej republike budú konať budúci rok a pravicová opozičná strana ANO už vedie rebríčky obľúbenosti, ale je nepravdepodobné, že by mohla dosiahnuť absolútnu väčšinu.

Nezabúdajme ani na Poľsko, kde národná konzervatívna strana Právo a spravodlivosť (PiS) vlani po ôsmich rokoch  prišla o moc, v súčasnosti má v parlamente relatívnu väčšinu a globalistická koalícia, ktorá ju nahradila, je na pokraji porážky.“

PiS má podľa prieskumov pred štvorkoaličnou vládou náskok dvoch percentuálnych bodov.

Čo majú spoločné tieto stredoeurópske krajiny, v ktorých sa posilnila pravica, získala relatívnu väčšinu v parlamente, ale nenašla partnerov v zákonodarnom zbore – to nie je náhoda, pretože tradičné strany sa programovo spájajú proti nim – a preto sa (zatiaľ) nedostali k moci.

Vo všetkých prípadoch vznikli sotva udržateľné koaličné vlády – príklad je Nemecko, kde sa koaličná vláda vedená SPD rozpadla.

Stalo sa tak aj na Slovensku, kde zlyhal model izolácie pravice a vznikla pravicová koaličná vláda pod vedením premiéra Roberta Fica. Možno nie je náhoda, že v máji došlo k pokusu o atentát na Fica.

V Českej republike sa vláda viacerých strán, ktorá slúži Bruselu, trápi a robí jedno nepopulárne rozhodnutie za druhým. Najnovšie chcela vláda napríklad skrátiť tresty odňatia slobody pre zločincov odsúdených podľa zvykového práva a legalizovať užívanie kanabisu v rámci určitých limitov.

V Poľsku je tiež nerentabilná vláda viacerých strán a rovnaký osud čaká aj Rakúsko, ak sa k moci dostane kabinet len ​​s jednou agendou: Musí sa zabrániť, aby prevzala moc pravicová vláda.

Ďalším krokom je zvážiť dôsledky pre strednú Európu – Maďarsko, Slovensko a Srbsko – ak sa pravica dostane k moci. V súčasnej situácii stojí za to pozrieť sa na zahraničnú politiku. Tieto krajiny sa obrátili na východ.

Všetky tri krajiny majú dobré vzťahy s Ruskom, sú proti sankciám EÚ voči Moskve a veria, že vojna na Ukrajine by sa mala ukončiť a obnoviť normálne medzinárodné obchodné vzťahy.

Všetky tri stredoeurópske krajiny navyše napriek sankciám EÚ obchodujú s Ruskom. Je príznačné, že napriek všetkým protestom EÚ získavajú všetky tri krajiny značnú časť svojich potrieb zemného plynu a ropy z Ruska.

To všetko stačí na to, aby sa vyvolal hnev Bruselu.

Slovenský premiér Fico už navyše avizoval, že budúci rok, pri 80. výročí skončenia 2. svetovej vojny, pocestuje do Moskvy osláviť Deň víťazstva.

Ruskom sa „otvorenie“ strednej Európy na východ nekončí. Do tohto obrazu zapadajú aj vzťahy s Čínou.

Čínsky prezident Si Ťin-pching v máji navštívil Srbsko a Maďarsko. V Belehrade podpísal 16 ekonomických zmlúv. O nových čínskych investíciách sa rozhodlo v Budapešti. V Maďarsku sa stavia továreň BYD. Čínska spoločnosť je jednou z takýchto tovární s najväčšou kapacitou výroby elektromobilov na svete. Hovorí sa aj o tom, že BYD presunie svoje európske sídlo z Holandska do Maďarska.

A Robert Fico odcestoval do Číny a vo svojich komentároch v súvislosti s jeho návštevou ostro kritizoval EÚ.

Napríklad: Nie Čína, ale zelená dohoda schválená EÚ ohrozuje Slovensko a kontinent. Alebo: Západ je zodpovedný aj za to, že sa ešte nepodarilo ukončiť vojnu na Ukrajine.

Teraz sa pozrime na mapu. S výnimkou Rakúska sa vietor zmien dostal aj do postsovietskeho priestoru. (Srbsko bolo v tom čase v dočasnom štáte, bolo pod komunistickou vládou jednej strany v Juhoslávii, ale nebolo spojencom Moskvy.)

Zaujímavosťou je, že napriek „nie veľmi priateľskému“ obdobiu Sovietskeho zväzu sa v krajinách východnej Európy nerozvinula všeobecná nenávisť k Rusku – jedinou výnimkou je Poľsko.

Je to spôsobené pragmatizmom. Ako títo ľudia rozmýšľajú?

Rusi môžu predávať zemný plyn za primeranú cenu. Potrebujeme zemný plyn, preto má zmysel nakupovať ruský zemný plyn.

Čo hovoria v Bruseli? Je zakázané kupovať ruský plyn, pretože Moskva zaútočila na Ukrajinu. Napríklad namiesto ruského plynu si môžete kúpiť nórsky plyn, ktorý je štyrikrát drahší. Čo na takú ponuku hovoria Maďari? Maďarčina môže vyjadrovať odmietnutie veľmi rôznymi drsnými spôsobmi, nebolo by dobre citovať ich v tomto článku. Stredná Európa nevidí riešenie problémov v ideologickom prístupe.

Aký je rozdiel medzi týmito dvoma polohami?

Prvým je ľavicovo-liberálne rozhodnutie presiaknuté globalistickou ideológiou.

Druhý sa zameriava výlučne na pragmatizmus a necháva za sebou rany z minulosti.

Podobná situácia je aj s Čínou. V skutočnosti možno povedať, že vzťahy s Pekingom sú ešte spornejšie.

Čína je na rozdiel od Ruska komunistický štát jednej strany.

V komunistickej minulosti v strednej Európe sa všetky rozhodnutia robili podľa boľševickej ideológie. Ak rozhodnutie zodpovedalo ideológii, potom si vedenie strany myslelo, že je všetko dobré. Realita však bola iná. Hoci v straníckej centrále sa hovorilo, že napríklad v Maďarsku sa žije dobre, ľudia vedeli, že veľa ľudí žije v zlých podmienkach.

V strednej Európe nie je akceptovaná ideologická transformácia na politické účely.

Prečo potom väčšina obyvateľstva v strednej Európe akceptuje dobré vzťahy s Ruskom a Čínou?

Odpoveď je pomerne jednoduchá. Ani Rusko, ani Čína nechcú vnútiť regiónu svoj vlastný sociálny model. Obe krajiny sú spokojné s tým, že politická elita, ktorá je tam pri moci, voči nim nie je nepriateľská.

EÚ robí presný opak a z ideologických dôvodov chce strednú Európu oddeliť od Východu všetkými možnými prostriedkami bez toho, aby zvažovala negatívne dôsledky.

Brusel chce aj z ideologických dôvodov zaviesť povinné presídľovanie nelegálnych imigrantov do členských krajín a spoločenskú akceptáciu gender ideológie. A to občania v strednej Európe vo veľkej väčšine rozhodne odmietajú!