Elisabeth Käsemannová (1947 - 1977), idealistka a revolucionárka, zradená nemeckými politikmi a utýraná na smrť argentínskou diktatúrou - 3. časť

Elisabeth ostala navždy v južnej Amerike. Rozhodla sa pre život v Argentíne, kde ešte najprv študovala a potom sa venovala sociálnej práci, predovšetkým medzi najúbohejšími, ktorí žili v slume. Sporadicky ešte písala Eve Márii. 

Keď v roku 1976 prišlo k vojenskému puču a nastoleniu vojenskej diktatúry v Argentíne a prenasledovaniu jej odporcov, predovšetkým komunistov a ľavicovo zmýšľajúcich ľudí, pripojila sa k organizácii, ktorá zaobstarávala politicky prenasledovaným falošné dokumenty, aby mohli ujsť za hranice. 

V rokoch 1976 až 1983 bolo v Argentíne umučených a  zavraždených viac ako 30 000 ľudí, ktorí boli odporcovia diktatúry, alebo takí, ktorí bez dôkazov boli za takých označení. Mnohí z nich boli z lietadiel hodení do mora, iní boli zas zlikvidovaní v koncentračných táboroch. Jednou z takých obetí bola aj Elisabeth Käsemannová , ktorá bola, ako veľa ďalších cudzincov zatknutá a uväznená. Veľvyslanectvá a konzuláty iných štátov, ako napríklad Francúzska a Anglicka, sa snažili svojich občanov dostať na slobodu, čo sa im veľmi často podarilo. V prípade Elisabeth, ktorá bola zavraždená štyrmi výstrelmi, ako ukázala neskoršia obdukcia jej mŕtvoly, neurobilo Nemecko pre jej oslobodenie absolutne nič. A to napriek tomu, že  jej rodina naliehavo o to žiadala tak nemeckú vládu, ako aj nemeckého veľvyslanca v Buenos Aires, ktorý o nej cynicky tvrdil, že patrila k teroristom.

Dva dni po tom, ako bola zatknutá Elisabeth, zatkli aj jej najlepšiu priateľku, Angličanku Dianu Austinovu. Aj ta bola mučená a znásilňovaná v obávanej väznici El Vesubio. Anglická vláda však podnikla rozhodné kroky pre jej oslobodenie a po mesiaci bola prepustená na slobodu. Diana okamžite oznámila tak nemeckým úradom , ako aj rodine Elisabeth, kde sa nachádza a v akom zlom stave.

Pred troma rokmi boli odsúdení v Buenos Aires niekoľkí z ešte žijúcich, ktorí boli za smrť Elisabeth spoluzodpovední. Pritom na lavičke obžalovanych mala "sedieť" aj Spolková Republika Nemecko, spolu s Jörgom Kastlom, vtedajším nemeckým veľvyslancom. Ten mal výborné vzťahy s generálmi junty a posielal do Bonnu pozitívne informácie o tejto bande vrahov a označoval ich za spoľahlivý múr proti teroristom a komunistom, čo v hlavnom meste SRN malo priaznivú odozvu, a tak nemecká vláda prenechala Elisabeth jej strašnému osudu. 

Hlavní zodpovední za to na nemeckej strane boli vtedajší minister zahraničia Hans Dietrich Genscher a štátni ministri Klaus von Dohnanyi a Hildegard Hamm-Brücher.

Obaja, Dohnanyi i Hamm-Brücher, medzičasom aspoň trochu prejavili nad svojím vtedajším konanín, resp. nekonaním, istú ľútosť a   Dohnanyi naznačil, že vtedy išlo aj o záujmy nemeckého priemyslu na dobrých obchodoch s Argentínou, o ktorých rozhodovali generáli junty, a to malo absolútnu prednosť.

Z pohľadu demokracie tu išlo aj o zločin nemeckej politiky, ktorý ostal do dnešného dňa nepotrestaný.

Ďalším trestuhodným činom bol v tomto prípade aj postup vplyvného šéfa DFB (Nemecký futbalový zväz), Hermanna Neubergera. Stačilo, aby bol pohrozil bojkotom majstrovstiev sveta vo futbale, ktoré sa konalo v Argentíne v roku 1978 a junta by bola rozhodne Elisabeth pustila na slobodu. Neuberger však neurobil ani len to, aby vopred odriekol - keď ešte bola 23. mája Elisabeth živá - priateľský zápas Nemecka s Argentínou, ktorý sa mal konať v Buenos Aires 5. júna. 

Keď teraz vtedajší hráči nacionalelf, Karl-Heinz Rummenige, Sepp Maier a Paul Breitner kritizujú už mŕtveho Neubergera za to a hrajú sa na neviniatka, tak je to len pokrytectvo, lebo ani jeden z nich vtedy neotvoril ústa v prospech Elisabeth a proti argentínskej diktatúre.

Koniec