Dualistický svetonázor monoteizmu a gnozeológie

Súperenie náboženstiev  a gnostických prúdení

Koncept monoteizmu spocíva v  tom, že celý jeho orientacný systém je definovaný najvyššou  všemocnou a vo všetkom dokonalou bytosťou, ktorú nazýva jediným bohom. 

Tak monoteizmus, ako aj gnózis, fungujú a sú  definované na princípe dualizmu. Inak to možno vyjadriťaj nasledovne –  zásadne existujú dve formy dualizmu: monoteizmus a gnózis. Problémom dualizmu  je to, že absolutizuje dualitu a aj polaritu.  Problémom  monoteizmu je zas jeho absolutizovanie duality dobra a zla. Gnózis absolutizuje polaritu hmoty a ducha. Preto v nich nie je priestor na skutočnú slobodu - vládne v nich autorita, poslušnosť a podriaďovanie sa.

Gnózis je tajné religiózne poznanie, ktorým sa gnostici, podľa ich presvedčenia, odlišujú od ostatného ľudstva. Gnózis učí, že existuje dokonalý boh, čistý duch, v ktorom je všetko obsiahnuté. Prostredníctvom aktu samostvorenia vstúpil však na kozmickú scénu ducha nový nedokonalý boh, ktorého gnostici nazývajú Demiurgom, alebo bohom stvoriteľom, pretože svojvoľne stvoril hmotu. 

Demiurg je v gnostických knihách označovaný ako JHVE, teda je to boh Starého Testamentu Židov - Jahve. Preto gnózis tvrdí, že Ježiš Nazaretský nie je v žiadnom prípade synom židovského boha, ale že je inkarnáciou pravého  jediného dokonalého boha, ktorý je čistým duchom a nemá nič hmotné. Preto Ježiš gnostikov má výlučne duchovnú podstatu. Bol to Demiurg a nie pravý dokonalý boh, ktorý stvoril človeka a vtesnal ho do hmoty. Človek však nesie v sebe aj princíp pôvodného dokonalého boha a je len na ňom , aby sa prostredníctvom gnózis oslobodil od hmoty a sa od nej navždy odlúčil.

Monoteizmus  redukuje realitu len na existenciu duality dobra a zla a svojho  boha vidí ako niečo absolútne a preto chybne ho neinterpretuje ako všetko obsahujúcu celistvosť. Tú možno potom chápať ako kozmické  vedomie, napr. aj v zmysle panpsychizmu skveleho myslitela, prírodovedca  a katolíckeho teológa Teilharda de Chardina (podrobne som o tom  písal v kniha Kozmos, duch a vedomie), ale aj v zmysle pozoruhodných  interpretácií monoteistického boha nemeckým katolíckym mystikom, majstrom  Eckhartom, za čo bol veľmi  atakovaný katolíckou  cirkvou v 14. storočí a nakoniec obvinený z kacírstva.  

Z toho dôvodu  je v monoteizme aj idea boha nesprávne chápaná. Boh má vyslovene  antropocentrický rozmer a je vtesnaný do osoby, ktorá je identicky podobná človeku a ktorá je vnímaná ako jeho obraz a recipročne  je potom aj človek chápaný ako bytosť stvorená na obraz boží. Z toho  však jednoznačne vyplýva, že boh monoteizmu nie je nič ine, ako človekom urobený a len  podľa človeka skonštruovaný IDOL. Ak by najvyššia pozemská inteligencia  bola lokalizovaná napríklad v krave a táto by dospela k monoteistickej  interpretácii transcendencie, tak by jej monoteistický obraz  boha bol identický s kravou. Takto vyformovaný boh monoteizmu sa potom stáva  bohom, ktorý sa manifestuje len prostredníctvom jednej jedinej  relígie a spása človeka sa dá realizovať len v rámci jej  pravidiel a dogiem, teda spasený a odmenený pobytom v nebi môže byť len jej verný prívrženec. Len vlastné  náboženstvo je jediné dobré a správne a je povýšené na  absolútne dobro, zatiaľčo všetky ostatné religiózne i ateistické  systémy sú chápané ako zlé, bludné a nepriateľské.

Gnostické  smery dualizmu vnímaju boha taktiež výlučne ako absolútno a z tohoto pohľadu absolutizujú polaritu ducha a hmoty tým, ze absolútne  dobro je duchovno. Boh je prehlásený za jedinú realitu a hmota ako jeho protipól, je len ilúziou a zlom. Takto chápaný dualizmus v monoteizme  i v gnosticizme vedie nevyhnutne k vytváraniu hraníc a k vzniku  proti sebe stojacích nepriateľských zoskupení, a to dokonca  aj vo vnútri toho istého náboženstva. Kresťanský monoteizmus vyniesol  katolíkov a protestantov, cirkev a kacírov, islam zas sunitov  a šiitov. 

Dualistický monoteizmus i gnosticizmus vyžadujú absolutnú  poslušnost svojich prívržencov, a to v každom ohľade. Indivíduum tak  stráca svoju vnútornú slobodu, resp. sa k nej vôbec nikdy neprepracuje ( skvele o tom píše Erich Fromm v knihe Právo na  neposlušnost) a stáva sa  poslušným nástrojom, ktorý možno použiť a zneužiť principiálne  ku všetkému, i k vražde , násiliu a vojne, podľa parole:  dobro musí potláčať a ničiť zlo vždy a všade.

Kresťanská  cirkev bojovala poťas viacerých storočí , vraj v mene svojho  boha, proti „diablovi“, ktorého lokalizovala nielen v kacíroch,  ale aj v tisíckach úbohých žien, ktoré dala masovo upaľovať  a proti kacírom viedla krvavé vojny a inkvizičné procesy.  Jej katastrofálne, násilné a patologické uplatňovanie svojej  absolútnej “pravdy“ napokon viedlo k vytváraniu protiváhy.  Pre veľký počet prenasledovaných a mučených sa takáto kresťanská cirkev  musela v konečnom dôsledku sama javiť ako moc a prítomnosť  diabla, a tak sa jej protivníci organizovali v tajných proticirkevných spolkoch a opozičných náboženských  prúdeniach.

Deštruktivitu, nepriatelstvo a nenávisť  medzi ľuďmi spôsobili najväčšou mierou západné relígie,  ktoré sú vybudované na princípe monoteizmu a už viac ako  dve tisícročia negatívne ovplyvňujú ľudstvo a ženú ho do neustálych vojen. Ich nadstavbou a spolupracovníkom sa stal kapitalizmus a v našej  dobe následne turbokapitalizmus, ktorého monoteistickým božstvom  je maximalny zisk za každú cenu. Kto je proti nemu, toho treba zničiť a viesť  proti nemu vojnu.  

Kríza nášho myslenia vrcholí v našej nenávisti , v našej deštruktivite, v našej netolerancii a v  našej patologickej ziskuchtivosti a sa stupňuje čoraz viac a pokiaľ nás bude ovládať patriarchálna monoteistická morálka, ktorá je zakorenená ešte v stredoveku, tak z nej nenájdeme nijaké východisko!!!