Dialóg budhizmu s vedou - jeho etika je vysoko morálna, etika vedy je neraz nemorálna; 1. časť

Naše poznanie kozmu sa neustále rozširovalo a rozširuje. Napriek tomu veda nedala a ani dať nemôže v mnohom konečné a absolútne výpovede. Neustále naráža na svoje hranice, aj keď ich posúva ďalej a ďalej. Hranice vždy však ostávajú.

Astronómia, astrofyzika i fyzika sa najčastejšie vidia konfrontované s pojmami priestor, hmota, čas, mikrokozmos, makrokozmos. Pre poznanie a pre intelekt človeka vykonali už nesmierne veľa - a predsa ho v mnohom neuspokojili a neuspokojujú,............

Hranice, ktoré mienim, sú veľmi markantné predovšetkým tam, kde ide o etiku a morálku, o súcit a milosrdenstvo, kde ide o dokonalé poznanie nášho ducha a tam, kde ide o dosiahnutie skutočnej vnútornej spokojnosti jedinca. Poznal som mnoho vedcov, ktorých ich vedecká činnosť navonok uspokojovala, ale vo vnútri vládla nespokojnosť a sklamanie.

A nejeden z nich to v rozhovoroch aj priznal. Na druhej strane som poznal aj niekoľkých budhistov a z tých vyžarovala absolútna vnútorna vyrovnanosť a bezhraničná harmónia, ale aj hlboká účasť na iných ľuďoch. Čo z nich však absolútne vôbec, ani len v náznakoch nevychádzalo, to bola najošklivejšia ľudská vlastnosť a neresť - EGOIZMUS.

Čím to je v prvom prípade a čím to je v prípade druhom?  V priebehu týchto dialógov na pokračovanie sa to pokúsim zodpovedať.

Prv však ešte dodám, že osobne som venoval veľa času štúdiám budhizmu a zen-budhizmu i taoizmu a poznám aj ich kontemplatívnu cestu k vnútornej harmónii a k eliminovaniu ega.

Jedným z hore spomenutých vedcov bol úspešný biochemik M., ktorý po dvadsiatichpiatich rokoch úspešného výskumu ukončil svoju prácu. Vzdal sa svojho dovtedajšieho života, ktorý ho už viac nenapĺňal a odišiel z Európy do budhistického kláštora v Ázii. Napriek tomu, že až do chvíle svojho rozhodnutia, keď prehodnotil svoj život, vždy robil len to, čo robil najradšej a čo ho najviac napĺňalo a robil to s úspechom a mal meno, slávu i peniaze, tak sa rozhodol pre niečo diametrálne iné.

Pre neho prišiel čas, keď priam osudovo začal pociťovať, že sa dostal na križovatku svojho života. Bol to čas, keď sa začal veľmi intezívne pýtať sám seba a premýšľať, či to všetko stálo za to,  robiť len to, čo mu dávalo pocit, že jeho intelekt síce neustále rastie, ale jeho duch neveľmi.

Jeho dobrý priateľ budhista  a jeho krajan mu dával už dlhšiu dobu veľmi explicitne najavo, že v budhizme je všetko jasné: Tam je cesta cieľom, nástroje na jej dosiahnutie sú tiež jednoznačne definované, ale aj prekážky, ktoré je potrebné prekonávať. A táto cesta je súčasne jednoduchá, ale i komplikovaná. Jej podstata spočíva v tom, že človek kontemplatívne pozoruje a skúma svojho ducha a pritom zisťuje, že ho ovláda obrovský egoizmus, samoľúbosť a snaha privlastniť si čo najviac len pre seba, a to aj za cenu zničenia iných ľudí, ale aj zvierat a prírody.

Ide tu o elementárny, absolútne negativistický a bezohľadne, často až brutálne koristnický egoizmus, ktorého korene sú hlboké (akoby siahali až do "pekla") a spočívajú v našom totálnom nepoznaní  vnútornej povahy a vnútorného princípu našej duchovnej PODSTATY , nášho individuálneho SELBST - ako to týmto slovom výborne vystihuje nemčina.

2. časť nasleduje