Deštruktivita a zlo - z nedostatku súcitu?

V dnešnej dobe pozorujeme extrémny nárast deštruktivity a násilia. Naša civilzácia namiesto toho, aby sa zjemňovala a poľudšťovala, sa čoraz viac brutalizuje a vraždy, znásilňovania a vojny sú v nej na dennom poriadku. Niet médií, ktoré by každodenne neprinášali správy o vojenských konfliktoch, prepadoch a deštruktívnych činoch. 

Naša spoločnosť dospela do takého povážlivého stavu, že násilie sa doslova zvelebuje a celebruje. A veľké svetové náboženstva nič proti tomu nerobia. Naopak, žijeme stále v dobe, keď sa práve aj v mene relígii ľudia dopúšťajú najohavnejších zločinov proti humanizmu a proti tomu, čo napríklad hlásal Ježiš Kristus alebo Budha. Som presvedčený, že ak by bol Ježiš dnes vo funkcii pápeža, tak by každého člena svojej cirkvi z nej vyhostil, ktorý by sa zúčastnil na výrobe zbraní a aj všetkých tých, ktorí zbrane používajú, aby vraždili svojich spolubližnych a ničili hodnoty !

Veľký nemecký psychológ Erich Fromm sa v mnohych svojich publikáciách venoval problému ľudskej deštruktivity a napisal aj významné dielo Anatómia ľudskej deštruktivity. Podľa neho deštruktivita človeka pramení predovšetkým z nedostatku lásky, ktorý jedinec pociťuje v priebehu svojho detstva. Fromm tvrdí, že dieťa, ktoré dostávalo v priebehu svojho dospievania dostatok lásky a porozumenia, sa spravidla nestane nikdy deštruktívnym človekom, so sklonom k násiliu.

Ja sám som tieto myšlienky vyjadril v básni "Prečo láske neučia nás, ale zabíjaniu".

Žiadna škola nezaviedla predmet, ktorý by sa volal napríklad psychológia a filozofia lásky a súcitu.

Žiadny štát sa nedostal k tomu, aby vydal zákon, že na všetkých školách sa musí zaviesť taký predmet.

Namiesto toho štáty robia všetko pre to, aby sa mladí ľudia naučili bojovať a zabíjať. Údajne preto, aby mohli obraňovať svoju vlasť. To je najväčšia lož a najväčší podvod na ľudstve, lebo všetky vojny sú útočnými a nie obrannými aktivitami. Stačí sa len pozrieť na vojny Alexandra Veľkého, Cézara, Napoleona, Hitlera a na súčasné vojny USA.

Keďže nás nikde neučia láske, tak nevieme naozaj milovať a kto nevie nezištne milovať a dávať lásku, ten nevie ani čo je súcit a milosrdenstvo. Kto nie je schopný mať súcit, ten ani nie je schopný sa vžiť do pocitov iných ľudí a preto je mu ľahostajné či trpia a či sú nešťastní.

Ani monoteistické náboženstvá a ani patriarchálne štáty - lebo v takých stále ešte žijeme -  ktoré vojny chcú a potrebujú, však nechcú a nepotrebujú ľudí, ktorí vedia čo je láska a čo je súcit, pretože by ich potom nemohli manipulovať, kontrolovať a využívať pre svoje koristnícke a dobyvateľské ciele.

Ľudia lásky a súcitu by nepotrebovali ani kňazov a ani  žiadne autority, lebo sami by boli tými, čo vedia utešovať a rozdávať lásku a takí ľudia nepotrebujú nijakú autoritu, lebo sú najvyššou, ale múdrou a racionálnou autoritou sami pre seba, prípadne i pre druhých.