Demokrat a humanista Willy Brandt; reprezentant “dobrého” Nemecka - 2. časť

Pochopiteľne, že politika Willyho Brandta sa nemohla páčiť arcikonzervatívnej opozičnej CDU a CSU, ktoré boli jednoznačne proti zmiereniu s Východom. Pod vedením Rainera Barzela robili tieto strany všetko, aby Brandta politicky znemožnili. Možno sa len domnievať, ale je to nanajvýš pravdepodobné (a dnes, po odhalení finančných machinácii H. Kohla a jeho CDU, takmer isté), že za peniaze boli z protivníckého tábora “kúpení” niekoľkí poslanci-“Judáši” a v apríli 1972 bol Brandtovi oznámený Misstrauensvotum, návrh na vyslovenie nedôvery. V parlamente sa malo hlasovať, či kancelár ešte má dôveru väčšiny. R. Barzel si bol istý víťazstvom a spokojne si mädlil ruky, očakávajúc, že sa stane novým kancelárom. Stalo sa však to, čo nikto nečakal. Dvaja z jeho vlastných poslancov ho sklamali a hlasovali proti nemu. To rozhodlo v prospech Brandta.

Osobnou tragédiou tohto veľkého muža bolo jeho odstúpenie ako kancelára SRN 6. 5. 1974, ktoré bolo konzekvenciou na odhalenie prípadu špionáže pre NDR. Hlavnou postavou aféry bol jeho osobný referent Guillaume, ktorého zatkli 23. 4. 1974. W. Brandt prevzal za túto vec osobnú zodpovednosť.

Za nového kancelára zvolili Helmuta Schmidta z SPD. Aj pod jeho vedením sa Nemecko v zahraničnej politike voči Východu snažilo dodržiavať Brandtov kurz a ďalej sa staralo o zmierňovanie napätia. V západnom Nemecku už v tom čase čoraz viac zosilnieval radikalizmus neonacistických zoskupení. Bol krytý a podporovaný veľmi vplyvnými a veľmi bohatými ultrapravicovo-konzervatívny-

mi kruhmi. 

Svetová hospodárska kríza mala samozrejme vplyv aj na SRN, kde popri nezamestnanosti narastalo aj zadĺženie štátu, no napriek tomu krajina za H. Schmidta ostala relatívne stabilná. No v lete 1982 aj tak dochádza k rozchodu sociálno-liberálnej koalície vlády SPD a FDP. Stalo sa tak hlavne z dôvodov protichodných názorov na ekonomiku a na sociálnu politiku.     

1. októbra 1982 prišla hviezdna hodina Helmuta Kohla – stal sa na 16 rokov kancelárom Nemecka. Bola to však predsa len nová východná politika Willyho Brandta, ostro potieraná CDU-CSU, ktorá napokon pomohla ukončiť studenú vojnu a viedla k normalizácii vzťahov s Východom. Napokon práve aj jej zásluhou došlo v roku 1989 k pádu východného bloku. Odrazu to bol H. Kohl a jeho strana, ktorí mohli zožať vavrínový veniec úspechu. Kancelár Kohl sa mohol nechať oslavovať a titulovať ako “kancelár nemeckej jednoty”. Pokrytecky sľuboval občanom bývalej NDR “kvitnúce kraje” v priebehu len piatich rokov a prácu pre všetkých. Týmto lživým podvodom východných voličov sa mu naozaj podarilo vyhrať voľby v roku 1990, hoci pred voľbami sa zdalo, že mu to tentoraz nevyjde. Východní Nemci sa však čoskoro dozvedeli, čo to znamená, keď im v ich vlastnom dome hrubo a nenásytne koristnícky vládne arogantný starší brat zo Západu a keď odrazu sú vystavení “voľnej hre síl trhu”. Netušili, že Kohlovi a jeho vláde išlo len o to, aby sa aj vo východnej časti Nemecka realizovalo znovurozdelenie bohatstva “zhora nadol”. Tento bezohľadný proces, ktorému na sociálne slabých absolútne nezáleží, slúži len a len prospechu superbohatých. Ale veď práve to patrilo k hlavným úlohám H. Kohla, pre ktoré bol voľakedy na začiatku svojej kariéry vyvolený svojím politickým dobrodincom a poručníkom Dr. Riesom, ktorý ho podporoval už ako študenta a neskôr mu sprostredkoval priazeň “pánov veľkých peňazí” podľa starého osvedčeného hesla: “Niečo za niečo”. Prečítajte si to podrobnejšie v mojom článku o tajomstve kariéry Helmuta Kohla.