Demokrat a humanista Willy Brandt; reprezentant “dobrého” Nemecka - 1. časť

“Nové, skutočne demokratické Nemecko musí byť celej Európe príkladom v tolerancii, vo svojej azylovej politike a v postoji k menšinám.”

Willy Brandt

Začať opisovať, čo len trochu podrobnejšie, začiatky politického života tejto vynikajúcej osobnosti, by znamenalo napísať veľmi obsiahlu knihu. Na tomto mieste sa musíme uspokojiť len so stručným opisom toho podstatného. Willy Brandt sa narodil 18. decembra 1913 v Lübecku ako syn jednoduchej predavačky. Už veľmi skoro sa stal členom Socialistickej robotníckej strany Nemecka a hneď od začiatku vzniku nacizmu bojoval proti nemu. Keď Hitler prevzal moc v Nemecku, emigroval do Nórska, kde bojoval proti nacistom ďalej. Po porážke Hitlera ho mnohí krajania za to označili za zradcu a komunistu. Už v roku 1945 sa ako Herbert Karl Frahm vrátil do vlasti a uchádzal sa o znovuzískanie nemeckého občianstva pod svojím spisovateľským menom Willy Brandt. Stal sa členom SPD a bol osem rokov starostom západného Berlína. Od roku 1964 až do roku 1987 vykonával funkciu predsedu tejto strany. Zomrel v roku 1992. 

V roku 1969 sa stal nemeckým kancelárom. Pod jeho vedením sa nová vláda usilovala o viac demokracie a pokúsila sa o celý rad progresívnych reforiem, ktorými chcela odstrániť istú stagnáciu spoločnosti. Zmenou Ústavného zákona o podnikoch dostali zamestnanci viac práv. Na vysokých školách sa značne zvýšil podiel študentov zo sociálne nižších vrstiev. Práve vzdelanie bolo najobsiahlejším reformným programom novej vlády. Nesúviselo to len s veľkou olejovou krízou, ktorá otriasla celým svetom, že sa niektoré reformy vlády SPD nevydarili, ale aj s konzervativizmom veľkej časti obyvateľstva, ako aj s kontraproduktívnym odporom opozície aj naďalej podporovanej veľkokapitálom. Okrem toho sa koaličný partner FDP prejavil ako “brzdič” mnohých pokrokových snáh, najmä tých, ktoré vychádzali z reformistického krídla SPD.

Keď Willy Brandt prebral vládu, dalo sa pozorovať, že pôvodná Adenauerova (Konrad Adenauer, CDU-kancelár 1949-1963) politická koncepcia “sily” patrí minulosti. Zároveň nová vláda už akceptovala existenciu dvoch nemeckých štátov, aj keď NDR oficiálne neuznala. 

Začala sa éra novej zmierlivej politiky SRN voči Východu (jej ovocie mal neskôr paradoxným spôsobom zožať pôvodne jeden z jej najväčších odporcov – Helmut Kohl). V roku 1970 sa medzi SRN a ZSSR uskutočnili rokovania o zmluve, v ktorej išlo o zrieknutie sa vojenského násilia. V tom istom roku podpísal W. Brandt vo Varšave nemecko-poľskú zmluvu, v ktorej sa Nemci zaviazali akceptovať hranicu Odra-Nisa. Bol to Willy Brandt, ktorý inicioval nadviazanie diplomatických vzťahov aj s ČSR a ostatnými východnými štátmi. Mníchovskú dohodu z roku 1938 označila nemecká strana za neplatnú. Po celom svete sa stala známa scéna, keď si kancelár Brandt pri pobyte vo Varšave, kam prišiel za účelom podpisovania významnej zmluvy medzi SRN a Poľskom, pokľakol pred pomníkom padlých v povstaní vo varšavskom židovskom gete. Ani jeden z nemeckých politikov nestelesňoval tak presvedčivo ako W. Brandt – ktorý ako aktívny bojovník proti Hitlerovi nemal nič spoločné s históriou nacizmu – vôľu veľkej časti nemeckého národa po zmierení s národmi východnej Európy, ktoré Nemci v 2. svetovej vojne vierolomne prepadli a okupovali. V októbri 1971 mu ako štvrtému nemeckému občanovi udelili Nobelovu cenu mieru.

Pokračovanie nasleduje