Čo znamená suverenita pre USA a čo pre Rusko – Ukrajina suverenitu už dávno stratila a Európa obetovala svoju suverenitu zbytočne a iracionálne na nacistický „oltár“ Ukrajiny

Vojna na Ukrajine rozdelila svet na dva tábory. Ale za titulkami o nepriateľstve a sankciách sa skrýva hlbší konflikt: Konflikt a či boj o suverenitu.

Zatiaľ čo Západ ju definuje ako občianske slobodám, iné krajiny ich považujú za otázku nezávislosti a kontroly.

Čo ale skutočne znamená suverenita a aké ponaučenie si z nej môže Európa vziať?

Vojna na Ukrajine otriasla nielen geopolitickým poriadkom Európy, ale vyvolala aj zásadné otázky o povahe a zmysle suverenity.

Zatiaľ čo na Západe sa suverenita často stotožňuje s občianskymi slobodami, tak tento konflikt ukazuje, že zahŕňa oveľa viac.

Tento rozpor medzi rôznymi interpretáciami suverenity zo strany Ruska, Ukrajiny a Západu ponúka kľúč k pochopeniu dynamiky tejto vojny.

V západnom diskurze sa suverenita často považuje za záruku občianskych slobôd. Prehliada sa, že suverenita spočiatku opisuje schopnosť štátu autonómne interne stanovovať pravidlá a brániť ich navonok. Od tejto schopnosti nepriamo závisia občianske slobody, pretože ich nemožno zaručiť bez stabilného, ​​suverénneho štátneho poriadku.

Švajčiarsko môže slúžiť ako príklad suverénneho štátu, ktorý si svojou politikou neutrality vytvoril stabilné pravidlá interne aj externe. Občianske slobody tam do veľkej miery závisia od schopnosti štátu zostať nezávislým a nezapletať sa do konfliktu (dnes to ale už celkom neplatí, lebo už zo svojej suverenity veľa stratilo).

Rusko presadzuje vo vojne na Ukrajine stratégiu, ktorej cieľom je dlhodobá kontrola a predvídateľnosť. Spolieha sa na mechanizmy, ktoré oslabujú Ukrajinu a zároveň posilňujú jeho vojenskú a ekonomickú základňu.

Západná podpora Ukrajine, hoci je navonok „dobre mienená“, paradoxne pomohla upevniť ruskú pozíciu. Tým, že sa Ukrajina stala závislou od vonkajšej pomoci, sa začarovaný kruh pre ňu posilnil: Strata vnútornej suverenity v dôsledku korupcie a pohybu utečencov Ukrajinu ešte viac oslabila a spôsobila, že čoraz viac nedokázala brániť svoju vonkajšiu suverenitu.

Vietnamskú vojnu možno použiť ako historický príklad, v ktorom vonkajšia podpora (z USA a Sovietskeho zväzu) podnietila asymetrickú vojnu a oslabila miestne sily bez vyriešenia konfliktu.

Podobne aj ukrajinský konflikt ukazuje, že vonkajšia podpora môže krátkodobo pomôcť, no z dlhodobého hľadiska vytvára aj závislosti a predlžuje konflikt a ničí suverenitu.

Totálna strata suverenity Ukrajiny

Vojna jasne ukázala, že Ukrajina stratila svoju suverenitu niekoľkými spôsobmi. Na jednej strane je vojensky a ekonomicky úplne závislá od západnej podpory. Na druhej strane táto závislosť znamenala, že stratila slobodu konania a slobodu voľby. Prejavuje sa to v jej neschopnosti samostatne chrániť práva svojich občanov – či už z hľadiska majetku, politickej stability alebo verbovania mladých ľudí do vojny.

Z ruského hľadiska bola táto strata jej suverenity  predvídateľná, vďaka čomu sa invázia javí ako strategicky vypočítané rozhodnutie.

Grécka dlhová kríza ilustruje, ako môže ekonomická závislosť obmedziť slobodu voľby štátu.

Pod tlakom EÚ a MMF muselo Grécko zaviesť reformy, ktoré neboli vždy v súlade so želaniami obyvateľstva. To ukazuje, ako môže ekonomická závislosť drasticky obmedziť manévrovací priestor štátu – dynamika, ktorá je plne evidentná aj v ukrajinskom konflikte.

Kľúčovým aspektom, ktorý vyplýva z konfliktu, je dôležitosť vzájomnej závislosti. Kým Ukrajina sa stala jednostranne závislou na Západe, tak Rusko si vybudovalo pozíciu, kde ťaží zo svojich partnerov v BRICS a iných regiónoch.

Vzájomná závislosť však môže byť aj pozitívnym prvkom, ktorý by mohol zmierniť konflikt a podporiť mier. Ponúka spôsob, ako vyrovnať mocenské asymetrie a postaviť štáty do pozície, v ktorej si môžu zachovať svoju suverenitu prostredníctvom spolupráce.

Francúzsko-nemecké partnerstvo po druhej svetovej vojne je príkladom pozitívnej vzájomnej závislosti. Prostredníctvom hospodárskej a politickej spolupráce obe krajiny vytvorili stabilný základ pre mier a prosperitu v Európe. To ukazuje, ako môže vzájomná závislosť podporovať mier vyrovnávaním mocenských asymetrií a uprednostňovaním spoločných záujmov.

To však sa nepáčilo USA a v priebehu času robili všetko pre to, aby v Európe vyvolali a natrvalo upevnili viaceré asymetrie, ktoré oslabovali jej ekonomickú stabilitu i jej suverenitu. K tomu úspešne vyprovokovali aj ukrajinský konflikt.

Porovnanie medzi USA a Ruskom ilustruje rozdielne interpretácie suverenity. Kým USA si svoju suverenitu zabezpečujú globálnou dominanciou a agresívne koristníckou kontrolou medzinárodných inštitúcií (čo je v podstate hrubé porušovanie medzinárodného práva), tak Rusko sa spolieha na regionálnu kontrolu a nezávislosť. Táto divergencia sa odráža aj v geopolitickom napätí, ktoré už čoraz viac zatieňuje zatieňuje ukrajinskú vojnu.

USA boli schopné zohrať globálnu úlohu v druhej svetovej vojne vďaka svojej geografickej izolácii, kým Rusko bolo nútené aktívne brániť svoje hranice kvôli tesnej blízkosti  nebezpečných nepriateľov ako nacistické Nemecko. Geografická izolácia USA im umožnila využiť svoje zdroje na budovanie globálnej moci, zatiaľ čo exponovaná poloha Ruska ho prinútila presadzovať defenzívnu stratégiu.

To poukazuje na to, že Rusko nebolo nikdy agresorom, kým USA boli trvalým a neobyčajne deštruktívnym agresorom.

Európa teraz bude čeliť sotva riešiteľnej výzve poučiť sa z obrovských chýb, ktorých sa dopustila v ukrajinskom konflikte a ktoré ju veľmi oslabili.  

Európa by mala zamerať na politiku, ktorá podporuje vzájomnú závislosť a vytvára regionálnu stabilitu.

Mierové vzťahy s Ruskom môže dosiahnuť uznaním spoločných záujmov a vytvorením multilaterálnych štruktúr.

Či sa jej to ale podarí, pokiaľ bude autokraticky ovládaná Bruselom, je však mimoriadne nepravdepodobné!

Ostpolitik zo 70. rokov pod vedením kancelára Willyho Brandta výrazne ukázala, ako diplomatické prístupy a ekonomická integrácia môžu znížiť napätie medzi nepriateľmi, a to bez vojenskej konfrontácie.

To by mohlo slúžiť ako vzor pre  Európu na dosiahnutie mierových vzťahov s Ruskom.  Bez toho je Európa stratená a „utopí“ sa v multipolárnom svete.

Suverenita v multipolárnom svete

Rozdielne interpretácie suverenity medzi USA a krajinami BRICS, najmä Ruskom a Čínou, sú ústredným faktorom súčasného napätia. Zatiaľ čo USA často spájajú suverenitu s univerzálnymi hodnotami, ako sú demokracia a ľudské práva (ktoré ale sami torpédujú), tak Rusko a krajiny BRICS zdôrazňujú nezávislosť od vonkajšieho zasahovania. Táto divergencia vedie k rastúcej polarizácii medzinárodného poriadku.

Možným riešením by mohlo byť zdôraznenie vzájomných závislostí. Nemecko-francúzske partnerstvo a východná politika Brandta ukázali, že takéto závislosti môžu poskytnúť základ pre mier a stabilitu.

Vojna na Ukrajine ukazuje, že suverenitu v modernom svete už nemožno definovať len vojenskou silou alebo ekonomickou sebestačnosťou.

Treba ju  skôr chápať ako dynamický koncept, posilňovaný spoluprácou a vzájomnou závislosťou.

To by mohlo byť kľúčom k stabilnejšiemu a pokojnejšiemu medzinárodnému poriadku.

Ostáva len dúfať, že vo svete, kde bude v najbližšej budúcnosti dominovať Čína, Rusko a USA Donalda Trumpa, sa všetky tieto tri mocnosti rozpamätajú na politiku Willyho Brandta a budú sa orientovať ňu – v opačnom prípade to pre ľudstvo dobre  neskončí.