Čo sú záhadné kvazary a ako ich objav narušil svetonázor modernej astronómie

Až do roku 1963 bol svet astronómie v poriadku. Určite existovali ešte fenomény, ktoré neboli vyjasnené, ale astronómovia boli presvedčení, že v kozme ich už neočakáva žiadne mimoriadne prekvapenie a že všetko je možné vyriešiť pomocou klasickej fyziky a kvantovej mechaniky.

V Dallase sa konala v decembri roku 1963 dôležitá konferencia astrofyzikov. Bolo to len niekoľko týždňov po zavraždení prezidenta Kennedyho v tomto meste. Konferenciu viedol známy fyzik Robert Oppenheimer, ktorý počas druhej svetovej vojny viedol skupinu vedcov pracujúcich v Los Alamos na vývoji atómovej bomby.

Hlavnou témou konferencie bola diskusia o najnovšom objave astronómie, ktorý hrozil narušiť zabehanú koncepciu rôznych spolusúvisiacich osvedčených kozmických teórií. Išlo o kvazary.

Boli objavené pri pokusoch astronómov identifikovať vzdialené rádiozdroje, ktoré intenzívne emitovali energiu.  Zistilo sa však, že nejde o galaxie, ale o jednotlivé objekty. To bolo veľmi zarážajúce, lebo neexistujú žiadne samostatné hviezdy, ktoré by žiarili tak intenzívne v rádiovom vlnovom rozsahu.

Prekvapenie však bolo ešte oveľa väčšie, keď sa zistilo, že tieto objekty ležia nesmierne ďaleko v kozme. Tak napríklad je známy kvazar 3C48, vzdialený od nás 3,5 miliárd svetelných rokov. To, že naše teleskopy ho dokážu zachytiť v takej obrovskej diaľke, je možné len tak, že jeho jas musí byť minimálne stonásobne väčší ako je jas našej galaxie.

Lenže v takom prípade musia mať tieto objekty aj stonásobnú hmotu našej galaxie. Tak uvažovali astronómovia po objavení prvého kvazaru. 

Z toho podľa nich muselo vyplývať, že by mali byť giganticky veľké. A tak závladol v astronómii veľký vzruch nad touto obrovskou záhadou, ktorá prinesla do jej usporiadanosti a jasnosti chaos a nechápanie. Medzičasom sa ale situácia upokojila, lebo v priebehu rokov prišlo k novým objavom a k novým poznatkom ohľadne kvazarov. 

Prvý kvazar objavil v roku 1963 Maarten Schmidt. Ten spektrálnou analýzou určil, že rádiový zdroj 3C 273 nie je blízka hviezda, ale že leží v dosahu vzdialených galaxií s červeným posunom 0,158, takže to v skutočnosti nie je hviezda, ale je to len kvázi hviezda, teda kvazar. 

V súčasnosti astronómovia hovoria, že kvazary sú objekty , ktoré sa vo  viditeľnom spektre svetla javia takmer ako hviezdy, ale obrovské množstvá energie vyžarujú v iných vlnových dĺžkach, v akých žiaria hviezdy.  Preto aj dostali meno: Quasi-Stellar Object, čo znamená: "Akoby-hviezdne objekty".

Dnes sa vychádza z toho, že kvazary sú v kozme najjasnejšie žiariace objekty. Pravdepodobne sú - tak si myslí dnešná astronómia - jadrami veľmi aktívnych galaxií a pri mimoriadne veľkých vzdialenostiach kvazarov už nie je možné k nim patriace galaxie identifikovať, lebo ich svetlo už nie je viditeľné.

Podľa dnešného astrofyzikálneho modelu pozostáva kvazar z extrémne silnej  a preto aj veľmi "pažravej" čiernej diery, do ktorej nenávratne padne všetko, čo sa dostane do jej blízkosti. Z tejto nepredstaviteľne horúcej oblasti pochádza žiarenie, ktoré z kvazaru zachytávame.