Čo sa stane s hypotetickou kozmickou sondou, ktorá prenikne až do čiernej diery?

Z toho, čo dnes vieme o fyzike priestoru a času vyplýva, že existujú dve "rôzne reality". Jedna sa otvára pozorovateľoví, ktorý sleduje kozmickú sondu letiacu veľkou rýchlosťou a druhá, úplne iná realita existuje pre cestovateľa, ktorý letí v tejto kozmickej sonde.

Pozorovateľovi sa zdá, že sonda sa pohybuje čoraz pomalšie (čo pre cestovateľa, v jeho realite, samozrejme neplatí), čím viac sa približuje k takzvanému horizontu udalostí. To je myslený povrch hypotetickej gule, v strede ktorej je čierna diera. Tento myslený povrch - nazývaný aj Schwarzschildov rádius - oddeľuje od seba dva regióny. Vnútorny región, vo vnútri gule, od vonkajšieho regiónu, mimo nej. 

Čokoľvek prekročí tento rádius smerom do čiernej diery, tak sa už nikdy nedokáže vrátiť naspäť do regiónu vonkajšieho, z ktorého prišlo. Nestačí na to nijaká energia, akejkoľvek veľkosti, ktorú by na to tento objekt vynaložil.

Gravitačná sila, ktorou sa vyznačuje takáto čierna diera, je taká veľká , že jej neunikne ani svetlo, ktoré má najvyššiu rýchlosť v našom kozme - 300 000 kilometrov za sekundu.

Obrovská gravitácia čiernej diery akoby čas sondy, ktorá prekročí horizont udalostí, "zmrazila" a on limituje k nule. Paralelne k tomu sa tu prejavuje ešte iný fenomén. Pozorovateľovi sa zdá, že farba sondy sa postupne - s približovaním sa k udalostnému horizontu - mení. A to od farby bielej, cez žltú, oranžovú, červenú,........až po čiernu a pri nej zotrvá natrvalo. A opäť platí to isté - cestovateľ v sonde ten dojem vôbec nemá.

Svetlo je vlnovou energiou istej frekvencie a istej vlnovej dĺžky. Gravitácia čiernej diery spôsobuje ďalší fascinujúci fenómen - vlnové dĺžky svetla sa čoraz viac rozťahujú, až napokon sa k pozorovateľovi od sondy nedostáva už vôbec žiadne svetlo a pre jeho zrak zmizne, akoby prestala existovať. To isté platí aj pre rádiové signály, ktoré vysiela - prestanú existovať. Čierna diera zhltne všetko - svetlo, zvuk i hmotu. Z jej pažeráka niet návratu pre nič a pre nikoho.

Z pohľadu cestovateľa v sonde sa však nič z toho, v jeho realite, neudeje. On si v nej letí po prekročení horizontu udalostí ďalej, akoby sa nič nestalo. Približuje sa k singularite - centru čiernej diery - v ktorom je priestor i čas nepredstaviteľne, teda nekonečne, zdeformovaný. Napokon ju singularita pohltí.

Čo sa s ňou stane potom, nevie nikto a nikto sa to nikdy ani nedozvie. Zo singularity neprichádzajú smerom von žiadne informácie.