Brutálni Holanďania boli najväčšími obchodníkmi s otrokmi, ešte aj v 19. storočí! A národy ako oni, nás „učia“, čo sú morálne hodnoty!

'Fenomén otroctva' je najhanebnejšou a najneľudskejšou súčasťou takzvaného holandského zlatého veku v 17. storočí.

Veď spolu s korením a drahými kovmi boli ľudia ako tovar pre holandských obchodníkov najdôležitejšou komoditou. V tom čase sa zjednotené Holandsko stalo najväčším obchodníkom s otrokmi na planéte. Historici odhadujú, že na ich lodiach do Karibiku a Južnej Ameriky bolo unesených viac ako 500 000 Afričanov.

Až 1. júla 1863 Holandsko oficiálne zrušilo otroctvo, ako jedna z posledných krajín v Európe!

Debata o prejave, v ktorom sa holandský premiér Mark Rutte 19. decembra 2022 formálne ospravedlnil za zverstvo a beštialitu, ktorej sa Holanďania niekoľko storočí dopúšťali predovšetkým na Afričanoch, bola  nervózna a nepochopiteľným spôsobom aj kontroverzná.

Bolo to vôbec prvé ospravedlnenie v tejto veci – aj keď svojím spôsobom úbohé a absolútne nedostačujúce -  nejakej holandskej vlády!

Pri podobnom kroku v roku 2013 sa ešte hovorilo len o „hlbokej ľútosti“. Od vládnych úradníkov Holandska sa očakávalo a stále sa očakáva, že urobia ospravedlňujúce gestá na Holandských Antilách, šiestich karibských ostrovoch Aruba, Bonaire, Curaçao, Saba, St. Maarten a St. Eustatius, ktoré boli až do roku 1954 holandskými kolóniami a odvtedy sú autonómnou oblasťou v rámci holandského kráľovstva s približne 250 000 obyvateľmi.

Holandského ministra za účelom ospravedlnenia sa očakávali a stále ešte očakávajú aj v bývalej kolónii Surinam (predtým súčasť Holandskej Guyany). Malý štát na severovýchodnom pobreží Južnej Ameriky sa osamostatnil v roku 1975 a má okolo 600 000 obyvateľov. Takisto všetky africké štáty, z ktorých území Holanďania unášali ľudí, aby ich predali do otroctva čakajú dodnes na holandské ospravedlnenie.

Holandsko sa až vo februári tohto roku ospravedlnilo Indonézii, svojej bývalej kolónii Východnej Indie. Nešlo tu ale o otroctvo, ale o násilné ohavné činy spáchané holandskými jednotkami vo vojne za nezávislosť Indonézie (1945-1949). 14. decembra 2022 Haag vyhlásil, že tieto činy budú odteraz považované za vojnové zločiny.

Pred štyrmi storočiami zohrával Amsterdam ústrednú úlohu v globálnom obchode s otrokmi. Nádherné domy pri mestských kanáloch Amsterdamu svedčia o obrovskom bohatstve, ktoré obchodníci vďaka tomuto obchodu nahromadili.

Ich pochybná „kariéra“ s ľudským čiernym mäsom sa rozbehla, keď sa severné časti Španielskeho Holandska v roku 1581 vyhlásili za nezávislú Republiku siedmich spojených provincií a začali osemdesiatročnú oslobodzovaciu vojnu proti Habsburgovcom.

Portugalsko bolo v tom čase prepojené so Španielskom takzvanou personálnou úniou, takže aj jeho koloniálna ríša sa stala cieľovou destináciou bezohľadných a nesmierne ziskuchtivých holandských obchodníkov. A tak sa vydali po stopách Portugalcov do Indického oceánu a nasledovali ich ale aj opačným smerom na územie Brazílie, kde založili kolóniu v Guyane.

Otroci boli privezení z Afriky na farmárčenie. Holanďania prenikli aj do obchodných sietí, ktoré Portugalci už vytvorili v Angole. Amsterdamskí obchodníci doslova perfektne a perverzne úspešne rozvíjali   medzinárodný obchod s otrokmi. Prvú otrokársku loď, ktorá sa dostala do Jamestownu v anglickej kolónii Virginia, vlastnil holandský kapitán. Bolo to v roku 1619.

Ešte pred Britmi a Francúzmi Holanďania založili na Ďalekom východe koloniálnu ríšu, ktorej srdcom bolo indonézske súostrovie. Ich flotily boli oveľa lepšie ako tie portugalské, čo sa týka veľkosti aj bojovej sily. Aby bolo možné efektívne zbierať vytúžené muškátové oriešky na Ostrovoch korenia, tak ich Holanďania najprv krvavo vyľudnili a následne ich „osídlili“ tisíckami otrokov z Bengálska, ktorí tam pracovali za neľudských podmienok a rozmnožovali rozprávkové bohatstvo Holanďanov.

Členovia „Západoindickej holandskej spoločnosti“ založenej v roku 1621 zbohatli na takzvanom atlantickom trojuholníkovom obchode medzi Afrikou, Amerikou a Európou.

Uzavriem tento článok týmito riadkami:

Písmená GWC na konci železnej tyče sú zložito umelecky prepletené - v ostrom kontraste s brutalitou, ktorú tento predmet stelesňuje. Je to „značkovacia žehlička“ s týmito iniciálkami holandskej obchodnej spoločnosti, ktoré sa vypaľovali do kože otrokov.

Kontrast medzi umeleckou rafinovanosťou a krutosťou, medzi bohatstvom a neľudskosťou otriasol návštevníkmi výstavy o hanebnej časti holandských dejín v amsterdamskom Rijksmuseum v roku 2021.

Výstava v Rijksmuseum predstavila okrem iného osudy otroka Wallyho, ktorý bol nútený pracovať na cukrovej plantáži v Guyane.

V roku 1707 sa odvážil utiecť s niekoľkými spolutrpiteľmi. Boli chytení, vypočúvaní a kruto popravení. Kúsky mäsa boli vytrhávané z ich tiel rozžeravenými kliešťami, zatiaľ čo ich pomaly upiekli na smrť. Neskôr boli ich odrezané hlavy napichnuté na hroty šípov a vystavené ako výstraha pre ostatných.

Aj toto patri nerozlučne a neodmysliteľne ku „kultúre“  Holanďanov.