Mohla tak urobiť preto, aby dodatočne legitimovala svoje protiústavné otvorenie hraníc nielen pre oprávnených azylantov, ale aj pre hordy zločincov, kriminálníkov a znásilňovateľov, takmer výlučne moslimov.
Čím viac Merkel stráca autoritu a tým aj moc, tým hlasnejšie zaznieva kritika na ňu aj z vlastných radov. Na nedávnom krajinskom zjazde CDU v Sasku-Anhaltsku hlasovala väčšina delegátov proti paktu.
Merkel ale klame, keď tvrdí, že všetko, čo je v pakte, je nazáväzné – veď načo je potom celý pakt, ak jeho obsah je nazáväzný? A prečo sa potom vyvíja taký obrovský tlak na štáty, aby ho podpísali?
Do diskusií o pakte, ktoré sú čoraz búrlivejšie a kontraverznejšie, sa už mieša veľmi intenzívne Kanaďanka Louise Arbour. Ako komisárka OSN pre ľudské práva opakovane kritizovala Trumpovu zahraničnú politiku i jeho protimigrantskú politiku. „Vyznamenala“ sa tiež vtedy, keď vychválila arabskú chartu pre ľudské práva, v ktorej bol Izrael jednostranne obvinený z rasizmu. Nenávidí Trumpa, ale zbožňuje Hillary Clinton.
Arbour je aj poverenkyňou OSN pre migráciu a samozrejme je veľkou prívrženkyňou migračného paktu a aj horúcou obdivovateľkou nemeckej kancelárky.
Patrí k tým, ktorí dobre vedia, že za vypracovaním paktu stoja rôzne „maličkosti“, ktoré sa národy EÚ nemali nikdy dozvedieť. Za kulisami javiska, na ktorom sa pracovalo na pakte, to celé od začiatku režírovala Merkel, jej vláda a Brusel. Spolu s nimi boli involvované aj viaceré záujmové skupiny, ako napr. Bertelsmann Stiftung.
Od začiatku bolo naplánované zavádzanie verejnosti a za žiadnu cenu sa nemalo priznať, že pakt nebol nikdy projektovaný ako nezáväzný. Oficiálne sa ale malo zdôrazňovať, že je nezáväzný. Luoise Arbour sa stala najdôležitejšou spojenkyňou kancelárky pri zasadzovaní sa o pakt a za jeho prijatie všetkými členskými národmi OSN.
Keď Merkel zbadala, že sa jej situácia po nezákonnom otvorení hraníc pre státisicky neznámych a neidentifikovateľnych migrantov začala po prvých mesiacoch ich nadšeného vítania veľkou časťou Nemcov vymykať spod kontroly, tak zúfalo hľadala východisko z nej. A vytvorenie veľkého globálneho paktu, ktorého ťarchu by niesli všetky národy, sa jej muselo pozdávať ako optimálne riešenie jej stroskotanej Willkommenskultur.
Teraz ale, keď sa pre kancelárku nečakane rozrastajú rady štátov, ktoré pakt i ju „zrádzajú“, tak z úst Arbour – ktorá v týchto dňoch priam horúčkovite propaguje pakt, ako najväčšie dobro pre svet – vyšli slová, ktoré kancelárku „prezradili a usvedčili“:
„Iniciatíva pre vytvorenie paktu vyšla koncom roku 2015 z Európy, a to po prepuknutí európskej krízy s migrantami. EÚ sa vtedy obrátila na OSN vo veci migračných prúdov, ktoré sa stali chaotické, nekontrolovateľne a nebezpečné.“
Merkel teda týmto paktom chcela zachraňovať to, čo nerozumne zapríčinila. Chcela odviesť pozornosť od negatívnych následkov katastrofy, ktorú migranti ňou masove pozývaní, priniesli do Európy a chcela dosiahnuť upriamenie pozornosti na „skvelý ohromujúci zázrak“ globálneho paktu. Stroskotala ale aj v tomto prípade.
Jej spojenkyňa Arbour ju teraz chtiac-nechtiac prezradila.
Nemecká kancelárka, ktorá chcela vojsť do dejín ako najvýznamnejší a najúžasnejší šéf vlády povojnového Nemecka, vo svojej politike stroskotala a to totálne – jej utečenecká politika i jej pakt jej zasadili najprv šach a následne i mat.
