Bol najväčším géniom staroveku – ale napriek tomu upadol do zabudnutia! Dnes ho nepozná takmer nik!

Dlhý čas bolo jeho dielo napísané len v arabčine,  čím bolo pre európskych vzdelancov neprístupné. Iným dôvodom  jeho zabudnutia je skutočnosť, že pôsobil v období, ked sa  už gréckym učencom ani zďaleka nepripisovala taká dôležitosť  ako v "zlatej" epoche starogréckej filozofie.

Starogrécky mudrc PROKLOS (412 - 485) sa narodil v Konštantinopole.  Jeho rodičia boli patricijovia z Lýkie. Každý, kto nie je znalcom  starogréckej filozofie, asi sotva pocul nieco o tejto fenomenálnej osobnosti. Napriek tomu  bol tento muž najvynikajúcejší učenec antiky a svojimi vedomosťami predstihol aj Platona, Aristotela, Pytagoraa či  Demokrita, ktorí sú širokej verejnosti dobre známi.

Prečo  teda taká osobnosť upadla do zabudnutia?

Proklos už nežil v Grécku, ale v Byzancii, ktorá vznikla na Bospore z Východorímskej ríše  a aj tisíc rokov existujúca Byzancia ostala v našom povedomí  z viacerých dôvodov len málo známa. Predovšetkým sme ju vnímali  ako dekadentnú a religiózne od Vatikánu odpadlícku ríšu,  a to najmä po schizme, ku ktorej prišlo v roku 1054, za vlády  byzantského cisára Konštantína XI., keď bol z cirkvi exkomunikovaný  byzantský patriarcha, čím prišlo k vzniku byzantskej ortodoxie.   

Ako početní antickí učenci, tak aj Proklos študoval  v Alexandrii. Venoval sa tam predovšetkým rétorike, literatúre  a matematike.

Potom odišiel do Atén, kde sa spočiatku zaoberal  najmä štúdiami Aristotela a už čoskoro vstúpil do Platonovej  akadémie, ktorú viedol ako jej riaditel takmer pol storocia, až do svojej smrti. Bol jej posledným riaditeľom. Nikdy  sa neoženil a všetok svoj čas venoval len štúdiám a poznávaniu. Jeho žiaci  si ho ctili a bol u nich aj velmi oblúbený. Hovorilo sa o ňom, že ako človek mal len jedinú negatívnu vlastnosť. Bol veľmi netrpezlivý.

Jeho netrpezlivosť však bola len dôsledkom  toho, že takmer nikto nedokázal dosť rýchlo chápať jeho komplikované myšlienkové  pochody.

Proklos mal mnohé, veľmi záhadné vedomosti, ktoré v tom čase nemohol a či dokonca nesmel mať, lebo boli absolútne v rozpore s tým, čo jeho doba vedela, poznala a hlásala. 

Ako ich nadobudol, to je najväčšou záhadou jeho života  Na tomto mieste uveďme aspoň niektoré.

     1, Ptolemajova kozmická  teória (ovládala astronómiu až po Kopernika) je nesprávna

     2, Mesiac pozostáva z tej istej hmoty ako aj Zem  

     3, Planéty sa otáčajú okolo svojich osí

     4, Všetky hviezdy tiež rotujú okolo svojich  osí

     5, Planéty sa na svojich obežných dráhach približujú a vzdaľujú od Zeme

    a, Okrem  toho postuloval heliocentrickú  teóriu – čo bolo de facto bohorúhačstvo

    b, Poznal zákonitosti  hviezdy Síria

     c, Tvrdil, že "oheň" hviezd  je odlišný od "ohňa" planét

   Každý z vyššie uvedených bodov je  takpovediac "nedovoleným" poznaním, lebo bolo objavené až v  novoveku, ked už existovala vedecká astronómia a fyzika.

 Proklos sa pohyboval aj vo významných politických  a spoločenských kruhoch, ale podobne ako všetci neoplatonici,  aj on zastával voči oficiálnej cisárskej politike ríše iné  religiózne stanovisko, ako sa od občanov požadovalo, a tak sa opakovane  ocitol v tažkostiach.

Bol prísnym vegetariánom, podobne ako Pytagoras,  a vyznávačom rôznych egyptských, chaldejských a dogónskych  mystérií. Hoci jeho filozofia bola orientovaná prírodovedecky,  obsahovala aj silné metafyzické štruktúry (tie však obsahuje  aj moderná kvantová fyzika), no jeho najdôležitejšie výpovede  neboli v ničom odvodené z religióznych imperatívov jeho doby.

Táto neobyčajná osobnosť stelesňuje svojou  prácou i svojím životom zvláštnu kombináciu filozofie, logiky,  matematiky, prírodovedeckého myslenia a v neposlednom rade aj  mystiky, čo je veľká paralela napr. k Izákovi Newtonovi, ktorý bol,  čo je len málo známe, aj vyznávačom židovskej kabalistiky.  

O Proklosovi možno povedat, že jeho poznanie  v mnohom ďaleko presahuje Platona, Sokrata, Aristotela, i keď  sú zas úrovne, v ktorých sa im nepribližoval. Podľa všetkého  však úmyseľne, pretože hľadal a objavil iné cesty poznania,  ako nimi putovali oni. Napriek tomu sa nedostal ani približne do takého širokého povedomia ľudí ako títo skvelí myslitelia.  

Okrem toho, čo sme už o tom povedali, aj preto, lebo grécky  filozofický zázrak antiky a jeho najvyššie autority žiarili  tak jasne na "oblohe" múdrosti a poznania, že sa už nikto neodvážil  narušiť túto tradíciu a pripojiť k starým "bohom" múdrosti  nového "boha". Niečo také by sa mohlo javiť ako bohorúhačstvo voči princípom filozofie.

"Panteón" antickej filozofie bol  v tej dobe už dávno uzavretý.