Augustín (Aurelius Augustinus 354-430) Najskvelejší a najvýznamnejší teológ raného kresťanstva

Bol najexcelentnejším mysliteľom kresťanstva a najvyššou autoritou jeho teológie až do čias Tomáša Akvinského. Narodil sa v Tagaste v Numídii ako syn kresťanskej matky a pohanského otca. Ako 16 ročný odišiel študovať do Kartága, kde užíval aj všetky radovánky života.

Keď mal 19, tak sa mu dostal do rúk istý spis Cicera a od tej chvíle začal s horlivým štúdiom filozofie a hľadaním večnej pravdy. Spočiatku bol presvedčený, že ju našiel v manicheizme a 10 rokov bol prívržencom tejto relígie. Založil ju Peržan Máni (asi 216-277).

Jej teológia bola gnostická a hlásala extrémny dualizmus, v ktorom bol svet temna (hmota, telo) protipólom sveta svetla (duch, idey, duša).

Augustín bol nesmierne hĺbavý a skúmajúci človek a kresťanstvo, tak ako ho v detstve vyučovala  najmä jeho matka, sa mu javilo intelektuálne a filozoficky nedostatočne rozvinuté. Nestal sa preto jeho stúpencom. Bolo celkom v protiklade s tým, čo jeho duch hľadal a čo sa mu zdalo byť obsiahnuté v manicheizme. Keď ale napokon nenašiel uspokojenie ani v manicheizme, odišiel do Ríma a neskôr do Milána, kde pôsobil ako učiteľ rétoriky. V Miláne sa venoval štúdiu neoplatonizmu a veľmi ho uchvátili najmä Plotinove spisy. Ale ani tomuto filozofickému smeru neostal dlho verný. Jeho hľadanie pokračovalo ďalej.

Augustín sa stal kresťanom až pod vplyvom Ambrózia

Začal navštevovať znamenité kázne populárneho milánskeho biskupa Ambrózia. Jeho osobnosť a jeho teológia, ako ju hlásal, si ho naplno podmanili a v roku 387 sa dal pokrstiť na kresťanskú vieru. O dva roky neskôr sa vrátil do svojej africkej vlasti. Tam potom viedol utiahnutý život a plne sa venoval len štúdiu. V roku 391 bol vysvätený za presbytera a keď mal 42 rokov, tak sa stal biskupom v severoafrickom meste Hippo. Tam aj zomrel, a to počas obliehania mesta germánskymi Vandalmi.

Svoju vynikajúcu a bohatú publikačnú činnosť začal náruživým bojom proti „bludným“ učeniam. Pritom zdôrazňoval, že ich dlho aj sám vyznával, a tak ich dôkladne spoznal. Publicisticky bojoval proti skeptikom, a to v práci s názvom Proti akademikom, proti manichejcom a ďalším „poblúdilcom“.

Jeho hlavnými a najznámejšími dielami sú Vyznania, O slobode vôle, O trojici, O Božom štáte.
Práve Boží štát pokladám za jeho najvýznamnejšie dielo, a to nielen teologicky, ale aj historicky a filozoficky. Podnetom k jeho vzniku bolo plienenie Ríma vizigótskou germánskou armádou kráľa Alaricha v roku 410. Ústredným motívom je otázka, ktorú si dáva Augustín, či pád Ríma nezapríčinila jeho zrada starých bohov a prijatie kresťanstva, ktorí sa tak pomstili zradnému mestu. To rozoberá v piatich dieloch tejto publikácie a dokazuje, že Rím padol preto, lebo jeho voľakedy skvelá kultúra upadla a stal sa nemravný a dekadentný. V ďalších piatich dieloch rozoberá dôvody, prečo sú starí bohovia viac už neakceptovateľní. Vo zvyšných dvanástich dieloch poukazuje na veľké protiklady svetského štátu a štátu Božieho reprezentovaného cirkvou.

Od čias klasickej gréckej filozofie je Augustín prvým skutočne veľkým filozofom. 

V tejto skvelej a neobyčajne múdrej osobnosti nachádza pomaly sa etablujúca kresťanská kultúra svoju najpôsobivejšiu a najpresvedčivejšiu filozofickú formuláciu – svoj „logos teosofikos“. Jeho vplyv na kresťanstvo bol obrovský a naplno sa presadil v 5. a 6. storočí. Augustín sa stal sa jeho najvyššou teologicko-filozofickou autoritou, ktorou sa riadili a sa na ňu odvolávali aj pápeži.

Vynikajúce postavenie Augustína v patristike (dlhé obdobie dominujúcej autority učiteľov a otcov cirkvi) je zrejmé z toho, že jeho dielo bolo zdrojom, z ktorého boli vytvorené a odvodené všetky najdôležitejšie cirkevné dogmy. Augustín bol hlavným „generálom“ víťazného ťaženia Božieho štátu naprieč európskou civilizáciou.

Religiózna filozofia veľkého Augustína je síce myšlienkovo jedinečná, ale chýbala jej systematičnosť. Tú však vtedajšia filozofia ešte nepoznala.

Augustín bol prvým kresťanským teológom, ktorý dokazoval existenciu Boha filozofickými výpoveďami.

Uvediem tu aspoň niektoré výpovede z jeho dôkazov.

Pri hľadaní príčiny každého pohybu ukazuje, že jeho prvotnou príčinou môže byť len Boh. A Boh je pre neho aj jedinou a najvyššou možnou pravdou, ktorá osvieti každú temnotu, vysvetluje každú nevedomosť, odstraňuje každú neistotu. Boh je nami síce nepochopiteľný a neviditeľný, lebo pred ním  zlyháva celé naše myslenie, celé naše poznanie. Ten je veľký bez kvantity a dobrý nado všetko bez kvality – je všadeprítomný bez priestoru a je večný bez času a je ten, ktorý sa nám napriek našej nehodnosti milostivo sprítomnil Božím slovom, aby sme o ňom vedeli, v neho verili, v neho dúfali, a tak cítili jeho božiu lásku, ktorou nás miluje.

Toto neomylné poznanie vedie Augustína k odmietaniu každej filozofie, ktorá interpretuje svet ako niečo čo nepripisuje stvoreniu Bohom.

Augustín prízvukuje, že nie poznanie plodí poznávané a nie myslenie vytvára mysliteľné, ale že existuje realita úplne nezávislá od nášho myslenia a poznania a tá je vytvorená Bohom a jeho zákonmi.

Na záver ešte uvediem ako sa postavil Augustín k slobode ľudskej vôle, jednému z najťažších problémov každej filozofie i relígie. V čase keď žil vznikli k tomuto problému v kresťanstve búrlivé spory. Pelagius, učený mních z Británie hlásal, že človek príde na svet slobodný a bez hriechu a že sa preto môže dopracovať celkom sám k spáse. Toto učenie malo veľa prívržencov, najmä vo Východorímskej ríši.

K jeho odporcom patril aj Augustín a ten proti jeho tézam postavil svoju známu teologickú náuku o predestinácii – o božskom predurčení. Tá celkom ovládla teolgické myslenie stredoveku a niekde vládne aj dnes.

Podľa Augustína sa jedine Adam zrodil slobodný a bez hriechu. Dal sa však zviesť satanom, upadol do hriechu a od tej doby sú všetci ľudia zaťažení dedičným hriechom. Preto nie sú slobodní a teda nemajú ani slobodnú vôľu. A len Boh ich môže priviesť na cestu dobra, ale nie všetkých, len vyvolených.