Asad a Tito boli múrmi proti islamistom a preto tŕňom v očiach Clintonovcov

O prezidentovi Juhoslávie Josipovi Titovi dnes mimo Srbska už len málokto vie, že bol nekompromisným protivníkom islamu a džihádizmu a že chránil tak nielen svoju krajinu, ale aj Európu pred ich vplyvom.

Asad a Tito mali mnoho spoločného a aj spôsob ich vládnutia bol podobný. Obaja boli autokratickí vládcovia a teda žiadni demokrati.

Kto je však skutočný demokrat v súčasnej Európe?

Rozhodne nikto z tých, ktorí majú vládnu moc. V podstate boli v povojnovej Európe len dvaja opravdiví demokrati:

Willy Brandt a Olof Palme.

Ani Asad a ani Tito by v rámci demokracie, ako ju poznáme v štátoch EÚ, neboli nikdy mohli odolať islamizmu a džihádizmu. Bolo to možné len tak, že mali absolútnu moc a si ju za každú cenu držali. To znamená, že opozíciu nechceli a ani ju nestrpeli. Napriek tomu stála veľká väčšina obyvateľov za nimi.

Obaja vládli v sekulárnych mnohonárodnostných štátoch, kde bolo viac náboženstiev.  V takých štátoch musí byť moc dokonale upevnená a byť aj stabilná, lebo v opačnom prípade sa veľmi rýchlo začnú formovať odstredivé politické i náboženské sily,

To obaja majstrovsky ovládali a vládli veľmi tvrdou rukou.

Opozíciu tvorili v oboch štáoch len extrémistické kruhy. O tzv. sýrskej opozícii vieme, že to boli predovšetkým najaté žoldnierske bandy, ktoré zorganizovali Clintonovci a Obamovci za účelom zvrhnutia Asada a zmocnenia sa Sýrie a jej bohatstva.

Proti Titovi tvorili opozíciu chorvátski nacionalisti a bosniacki a kosovskí islamistickí extrémisti. Po Titovej smrti v roku 1980 prišla veľká príležitosť pre USA rozbiť Juhosláviu. V Belehrade sa už nenašiel nikto, kto by sa čo len trochu približoval charizmatickej osobnosti Tita, ktorý bol nenahraditeľným stabilizačným faktorom na Balkáne. Po desiatich rokoch postupnej destabilizácie Juhoslávie, ktorej výdatne napomáhal Biely Dom, prišlo k vojne na Balkáne. Začal ju Ronal Reagan, pokračoval v nej George Bush a Bill Clinton. Za vypuknutie vojny v Juhoslávii a za jej dlhý priebeh nesú zodpovednosť predovšetkým Bush a Clinton.

Srbi urobili veľkú chybu, že sa príliš spoliehali na kontrolu územia svojou armádou, ktorá na to napokon nestačila.

Chorváti, ktorí spočiatku nemali v úmysle ísť do bratovražednej vojny proti slovanským bratom Srbom, boli tvrdo a neúprosne vydieraní od NATO, z iniciatívy Clintona, aby sa spojili s Bosniakom a islamistom Izetbegovičom a tým aj s Al-Kaida, ktorá mala základne v Bosne, proti Srbom.

Keď si napokon Chorváti plne uvedomili - v priebehu 1993-94 – že stoja na nesprávnej strane a chceli nezmyselnú vojnu proti svojim bratom ukončiť, tak sa im Clinton začal otvorene vyhrážať s vojnou proti nim, ako ju už podnietil proti Srbom. Ani iniciatíva Helmuta Kohla a pápeža u Clintona nedokázala zastaviť jeho zločinecké aktivity na Balkáne.

A tak po boku džihádistov Chorváti bojovali naďalej proti Srbom. Demokrat Clinton vsadil na kartu: Islamisti Izetbegoviča a Al-Kajda. Tak chcel rozhodným spôsobom oslabiť ruský vplyv na Balkáne. Hlavnou figurkou Clintona bol Izetbegovič, ktorý za Tita sedel plným právom vo väzení, lebo chcel na Balkáne vybudovať kalifát. Spolupracoval otvorne s Usamom bin Ládinom.

Len málokto vie, že Srbi ponúkali ukončenie vojny pred eskaláciou vojny v Bosne a už bolo s umiernenými predstaviteľmi Bosny aj dohodnuté, kade povedú hranice Bosny. Všetko ale napokon prekazili Alija Izetbegovič, Bin Ládin a Clinton – chceli vojnu za každú cenu.

A slaboch a opilec, ruský prezident Boris Jeľcin sa tomu všetkému len nečinne prizeral, a tak prispel k tomu, že táto zločinecká politika USA bola úspešná a ruský vplyv na Balkáne bol zlomený.