Tento muž je jednou z najpozoruhodnejších osobností dejín starého Egypta. Bol synom slávneho Amenofisa III. Narodil sa v meste Teby, v tom čase hlavné mesto Egypta. Žil v rokoch 1390 až 1347 p. n. l.
V 38. roku svojej vlády zomrel faraón Amenofis III. a na trón nastúpil jeho syn Amenofis IV., ktorý až neskôr si dal meno Echnaton. Spočiatku kráčal v šľapajách svojho otca a venoval sa najmä veľkolepým stavbám a slúžil prastarým bohom Egypta.
V piatom roku jeho vlády sa však jeho religiózne a politické presvedčenie odrazu zásadne zmenilo. Oboje ale úzko spolu súviselo – aj preto bol faraón v jednej osobe panovník i najvyšší kňaz v starom Egypte.
Klasická história nevie dať odpoveď na to, prečo tento faraón úplne prekvapujúco zavrhol všetkých bohov Egypta a vyhlásil za jediného boha len boha Atona – čím sa stal zakladateľom monoteizmu (o dôvodoch, ktoré ho k tomu viedli som podrobne písal v publikácii Svetlo, ktoré ožiarilo svet sa zapálilo v Sumeri).
V zmysle náboženstva len jedneho boha sa začal nazývať Echnaton, čo znamená asi toľko ako „Vtelenie Atona“, alebo aj „Syn boha Atona“ (podobne je aj Ježiš Syn boha Otca). Dáva vybudovať nové hlavné mesto Achet-Aton, kam prenesie svoju faraónsku rezidenciu.
Nijaká iná epocha dejín Egypta nebola predmentom toľkých dohadov a špekulácií, ako obdobie Echnatona, lebo experti hľadali vysvetlenie prekvapujúcich a prevratne revolučných a reformných činov Echnatona.
To, čo vykonal, bolo nesmierne náročné a ešte viac odvážne a nebezpečné. Musel prekonať veľký odpor tradicionalistov, ktorých stelesňoval veľkňaz Bekanchons (ten mal veľkú moc i veľký vplyv). Okolo neho bola veľká skupina jeho kolegov-kňazov. K nim sa družila početná skupina vysokého úradníctva.
Echnaton bol ale neobyčajne múdrym a prezieravým mužom a mal aj dosť veľa oddaných a verných prívržencov. A svoj nebezpečný a riskantný krok – pri ktorom mohol prísť aj o život - napokon obdivuhodne zvládol (situáciu, v ktorej bol, som obsiahle opísal v mojom faktografickom románe o starom Egypte, kde je tento faraón jeho hlavnou postavou).
Podarilo sa mu otupiť a napokon aj zlomiť moc Bekanchonsa v jej najdôležitejšom aspekte, zvrhol z piedestálu najvyššieho boha Egypta, boha Amona a poslal ho takpovediac do dôchodku a s ním aj všetkých ostaných bohov. Týmto opatrením bolo možné zlomiť aj politickú moc služobníkov Amona na čele s Bekanchonsom.
Echnaton potom senzačným spôsobom (doslova ako prvý neoficiálny „teológ“) vyformoval svojho nového boha – ktorý v skutočnosti nebol novým, lebo bol uctievaný od pradávna. Zmenil však atribúty a postavenie Atona a postuloval ho ako všemocného boha-Otca, pričom nezabúda neustále zdôrazňovať aj svoj dôverný a intenzívny synovský vzťah k nemu (to nám chtiac-nechtiac musí pripomínať synovský vzťah Ježiša k bohu-Otcovi).
Echnaton buduje svoju moc predovšetkým na tomto vzťahu, keď vždy pripomína, že „len Echnaton pozná svojho Otca Atona dôverne a nikto iný!“
Aton je takmer výlučne predstavovaný a uctievaný ako zlatistý slnečný kotúč a Echnaton veľmi dôsledne presadzuje jeho kultovú a rituálnu prezenciu v celom Egypte. Propagáciu jediného boha, boha Atona vykonával faraón veľmi konzekventne a jeho ľudia sa rozišli po celej krajine, aby v príkaze faraóna dali zatvoriť všetky chrámy všetkých ostatných bohov, ktorých existencia bola týmto aktom zrušená a ich vyznávanie bolo fakticky zakázané.
To bol skutočne neslýchaný krok, lebo tak Echnaton úplne ochromil moc a vplyv tradičných kňazov. Amon, ktorý za Echnatonových predchodcov vystúpil k nikým nepopieranému „kráľovi“ všetkých bohov bol odrazu vystavený doslova fanatickému prenasledovaniu.
Echnaton však v tomto zašiel ešte ďalej – prikázal svojim úradníkom, aby naučili množstvo robotníkov presne rozoznávať hieroglyfy, z ktorých pozostávalo meno Amon. Potom boli vyslaní do všetkých končín Egypta, vybavení potrebnými nástrojmi, aby tak mohli rozryť a vyhladiť hieroglyfy Amonovho mena zo všetkých chrámových nápisov, a to isté mali urobiť aj so slovom bohovia, lebo takýto plurál v budúcnosti už nesmel existovať.
To bol akt jedinečného vyznania Echnatona vo vieru len na jedneho boha. Monoteizmus sa zrodil a už navždy ostal na svete. Prebrali ho Židia, kresťania i moslimovia – jeho pôvodcu Echnatona však z „dobrých a zištných“ dôvodov zapreli a skonštruovali iných – svojich vlastných!
Nevieme, ako reagovalo obyvateľstvo na tieto prelomové revolučné opatrenia Echnatona. Môžeme však vychádzať z toho, že určité vrstvy nesúhlasili s novou náboženskou politikou faraóna.
Zaručeným historickým faktom je ale to, že nové náboženstvo nebolo schopné preniknúť navždy do myslenia pospoliteho egyptského ľudu a po smrti Echnatona sa opäť prebudilo k novému životu staré náboženské cítenie Egypťanov.
Echnatonov nástupca Tutanchamon zaviedol v celej krajine znova starý kult a dal otvoriť aj chrámy starých bohov.
