Alexander Veľký (356-323 p.n.l.) – najgeniálnejší vojvodca celej histórie

Narodil sa v meste Pella, hlavnom meste krajiny, ktorú Gréci pokladali za polobarbarskú, a to napriek tomu, že v Macedónsku sa hovorilo grécky, avšak nárečím, ktoré sa dosť odlišovalo od gréčtiny, akou sa hovorilo v Aténach.

Macedónčania síce vzývali gréckych bohov a žili aj gréckym spôsobom života, ale ich kontakty s Grékmi boli veľmi slabé. Grékov  neveľmi zaujímali a boli nimi podceňovaní. Z veľkej múdrosti Grékov a z ich obsiahleho vedeckého poznania a z ich kultúry nedokázali takmer nič vyťažiť a ich história sa odvíjala monotónne, nevzrušujúco a nevyznačovala sa ničím významným.

To trvalo až do roku 429 p.n.l., keď makedónsky kráľ Archelaos uzavrel s aténskym štátom spojeneckú zmluvu a spečatil priateľstvo s Aténami tým spôsobom, že pozval do svojho hlavného mesta mnoho významných aténskych umelcov a medzi nimi aj presláveného Euripida. To bol moment, odkedy sa macedónska kultúra začala prudko rozvíjať.

Keď sa v roku 359 p.n.l. dostal na macedónsky trón Filip II., ktorý upevnil a rozšíril vojenskú moc krajiny viacerými reformami armády, tak sa stal uznávaný a obávaný v celom antickom svete. V priebehu krátkeho času dobyl všetky mestské štáty severneho Grécka. Po týchto rýchlych vojenských úspechoch sa jeho ctižiadosť stupňovala, a tak sa pripravoval na veľké výboje v Perzii.

Svoje plány ale už nezrealizoval, lebo ho počas svadby jeho dcéry zavraždili. Pravdepodobne ho zavraždil najatý vrah perzského veľkráľa, ktorý sa dozvedel o jeho nebezpečných úmysloch.

Jeho nesplnené sny však raz mal naplniť jeho syn Alexander. Historici tvrdia, že s ním sa začala nová epocha dejín. Starorímsky politik a historik Arrianus, ktorý vydal historické dielo o Alexandrovi, napísal, že bol nesmierne udatný, múdry i krásny muž, ako aj skvelý stratég a vynikajúci veliteľ.

Prv ako si zabezpečil trón – hoci jeho otec všetko podľa zákona usporiadal a pripravil – musel dať odstrániť niekoľkých konkurentov, ktorí si naň nárokovali.

Potom sa vydal na výpravu proti svojim odporcom v Grécku, kde protimacedónska strana po Filipovej smrti vyhlásila zmluvy s ním urobené za neplatné a vo väčšine gréckych miest začala robiť politiku proti záujmom Macedónska.

Rýchlymi pochodmi sa dostal cez termopylský priesmyk do blízkosti Atén, kde mu prišli oproti poslovia mesta s prosbou, aby ho ušetril. Oznámil im, že jeho vysokú kultúru si predsa už vážil jeho otec a že on ho nemienil ani zničiť a ani obsadiť.

Potom sa so svojou armádou vydal do Korintu, kde dal zvolať celogrécky kongres. Tam obnovil zmluvu so všetkými významnými gréckymi mestami a bol zvolený za veliteľa macedónsko-gréckej armády pre vojnu s Peržanmi.

Perzia bola v tom čase už viac ako 200 rokov postrachom Grécka, Macedónie, ale i ďalších krajín. Bola najväčšou a najmocnejšou ríšou – nachádzala sa však v ťažkej vnútornej kríze, a tak bola pre Alexandra lákavou korisťou.

V roku 334 p.n.l. sa len 22 ročný Alexander vydal na čele 5000 jazdcov a 30 000 pešiakov na vojnové ťaženie do Perzie. Bola to len malá armáda, ak vieme aký veľký a zdatný protivník ho tam očakával.

Napriek tomu kráčal od víťazstva k víťazstvu a porazil všetkých satrapov perzského kráľa Dareia III.

A v rozhodujúcej bitke napokon porazil aj obrovskú armádu Dareia III., ktorá mnohonásobne prevyšovala jeho vojsko – pritom ukoristil obrovské bohatstvo.

Ako bolo niečo také možné? – pýtajú sa ešte aj dnes zadivene početní vojenskí experti. Pritom to bol len začiatok jeho grandióznej kariéry a začiatok celej série skvelých víťazstiev. Na bitevnom poli dokázal niečo, za čím ďaleko zaostávali aj takí vynikajúci vojvodcovia ako Cézar či Napoleon a samozrejme aj všetci ostatní.

V prvom rade mu to umožnila jeho mimoriadna schopnosť vedieť svojich bojovníkov dokonale motivovať a potom aj jeho nesmierna telesná zdatnosť a v neposlednom rade jeho doslova sparťanský postoj voči sebe samému – neváhal bojovať v rozhodujúcich fázach niektorých bitiek priamo medzi svojimi vojakmi. Väčšinu bitiek riadil ale ako vynikajúci stratég a taktik z miesta, kde mal najlepší výhľad.

Jeho bojovníci k nemu vzhliadali a ho nesmierne obdivovali a boli mu absolútne oddaní, a to aj preto, lebo nikdy od nich nežiadal viac ako od seba a znášal s nimi všetky útrapy, ktoré museli podstúpiť. Bol preto u nich nadovšetko obľúbený a boli by s ním išli takpovediac hoci aj do pekla.

Dareios po porážke ušiel a zbabelo prenechal víťazom dokonca aj svoju manželku a dcéry. Alexander bol nad takou ničomnou zbabelosťou rozhorčený a prehlásil, že ten muž nebol nikdy hodný perzského trónu.

Potom sa rozhodol vydať do Fenície, aby obsadil jej dôležité obchodné a vojenské námorné základne. Všetky jej mestá – okrem Tyrosu - mu otvorili brány a priateľsky ho vítali. Po tvrdom boji však dobyl aj toto mesto – najdôležitejší prístav vojnového loďstva Perzie. Ešte počas obliehania Tyrosu prišlo posolstvo od Dareia, ktorý od Alexandra žiadal naspäť manželku i dcéry a ponukol mu za to svoje spojenectvo a polovicu perzskej ríše.

Jeden z Alexandrových generálov mu radil: “Keby som bol Alexandrom, tak by som to prijal.“

Ten mu na to odpovedal: “Aj ja by som to prijal, keby som bol Parmeniom.“

Egypt sa mu vzdal celkom bez boja s v starobylom Memphise mu bola nasadená dvojitá faraónska koruna. A nový egyptský faraón, rodák z ďalekej Európy, prv ako opustil svojich nových poddaných ešte stihol v Egypte založiť mesto Alexandriu. Svojím správaním, ako aj rešpektovaním prastarých tradícií krajiny si získal ľud i kňazov a keď po niekoľkých týždňoch oddychu odišiel z Egyxpta, tak zanechal usporiadanú krajinu a zároveň ostala aj pod dohľadom jeho ľudí, ktorých tam dosadil.

Po nesmierne namáhavom, viac ako dvetisíc kilometrovom pochode a po prekročení riek Eufratu a Tigrisu sa mu pred očami vynoril obraz, ktorý by každého iného vojvodcu v staroveku úplne vydesil – nie však Alexandra.

Pred ním sa rozprestieral, kam len oko dohliadlo, a dokonca ešte ďalej, obrovský tábor perzského vojska. Dareios tam zhromaždil až 200 000 pešiakov a okolo 45 000 jazdcov. Bola to mnohonásobná presila v porovnaní s tým, čo mal k dispozícii Alexander – 40 000 pešiakov a len minimálny počet jazdcov, 2000.

Napriek tomu to bola najväčšia armáda, akú kedy mal.

„Božský“ Alexander však aj v tejto bitke, ktorá by sa už vopred každému – okrem neho -  musela zdať stratená, dokázal priam nemožné a zvíťazil.

Stal sa tak „pánom sveta“ a dal sa vyhlásiť za kráľa Ázie a za ďalšie tri mesiace dobyl aj zvyšok Perzie.

Potom zamieril cez Afganistan až do Indie a v jej západnej časti dosahoval jedno víťazstvo za druhým. Chcel sa dostať aj na východ Indie a až k brehom oceánu. Ale pri rieke Hyphasis ho nesmierne unavení a vyčerpaní vojaci prinútili k návratu späť.

Alexander plánoval vybudovať svetovú ríšu ako absolútnu monarchiu, kde ale mali byť všetky národy rovnocenné. Išlo mu pritom o to, aby tak odstránil vzájomné predsudky, ktoré panovali na jednej strane medzi Grékmi a Macedónčanmi a na strane druhej medzi Peržanmi a Grékmi, Macedónčanmi. Vedel dobre, že len ak sa mu podarí ich zjednotiť, môže byť jeho ríša mocná a stabilná.

Skorá nečakaná smrť ale prekazila všetky jeho plány a keďže nezanechal žiadneho nástupcu – zomrel po ťažkej, no krátkej chorobe ako len tridsaťtri ročný - tak si jeho miestodržitelia, diadochovia, rozdelili obrovské dobyté územia, medzi sebou.

Bol nielen najlepším vojvodcom všetkých čias, pričom neprehral ani jednu bitku, ale bol aj výnimočne skvelým politickým organizátorom.