Albert Einstein (1879-1955) fyzik, nositeľ Nobelovej ceny; dostal ju pred 100 rokmi – roku 1922

Začnem jeho významným a známym citátom (ktorý ma veľmi oslovil už v detstve a hneď som chcel "spoznať" Barucha Spinozu):

„Idea osobného Boha je len antropologický koncept, ktorý nemôžem brať vážne. Ja ale verím na Boha Spinozovho, ktorý sa prejavuje v zákonitej harmónii existencie kozmu a preto neverím na Boha, ktorý sa vraj zaoberá konaním a osudmi ľudí.“

Určite z úst stoviek miliónov ľudí v minulom a tomto storočí nevyšlo žiadne iné meno tak často, ako meno tohto vynikajúceho fyzika, ale aj mysliteľa a humanistu.

Všetci ľudia – aj tí, ktorí jeho jedinečným fyzikálnym teóriam vôbec nerozumeli – ho pokladali za najväčšieho génia ľudstva.

Einstein svojimi geniálnymi teóriami relativity – všeobecnou a špeciálnou – „poopravil“ iného génia, Isaaca Newtona.

Nie však preto, že by sa ten bol mýlil. To Einstein neraz zdôrazňoval, lebo v priebehu rokov vznikol dojem, že Newtonova fyzika nie je bezchybná.

Albert Einstein vyslovil o Newtonovi tieto slová:

„Prepáč mi Isaac Newton, určite som neprišiel, aby som ťa povalil z piedestálu najvyššej múdrosti, to predsa nemôže nik. Prišiel som, aby som ťa ešte viac oslávil – ty si pre fyziku našiel jedinú možnú cestu, ktorá v tvojom čase existovala a ktorú okrem teba nikto nevidel. Pojmy, ktoré si vytvoril, sú ešte aj teraz v našom čase platné a unikátne, aj keď vieme, že ich možno doplniť a rozšíriť, lebo máme k dispozícii také nástroje myslenia, ktoré tvoja doba ešte nemohla poznať.“

Muž, ktorý sa takto prihováral svojmu, dve storočia vzdialenému, najbližšiemu príbuznému na rebríčku najväčších géniov, bol charakterom vznešenej jednoduchosti.

Napriek nesmierne komplexným myšlienkovým konštrukciám svojho ducha, bol mužom pozoruhodnej skromnosti a človekom, ktorý si zachoval aj vo vyššom veku zvedavosť dieťaťa a schopnosť vedieť sa diviť – čo je typická vlastnosť všetých veľkých duchov.

Bol však nielen geniálnym vedcom, ale aj veľkým rebelom, a to už od detstva. Nadovšetko neznášal iracionálne autority a rebeloval proti nim. Aj preto s veľkým pôžitkom používal nekovenčnosť a kacírstvo v myslení a vo vyjadrovaní.

Hitlerovské Nemecko negovalo jeho teórie (nie však niektorí skvelí vedci, ako napr. Heisenberg) a posmešne ich označovalo za rafinované židovské zavádzanie. Ako radikálny pacifista Einstein nenávidel nemecký nacizmus a v decembri 1932 emigroval do USA. Je možné, že tak unikol nacistickému koncentráku.

Po prevzatí moci v Nemecku fašistami vycestoval do Európy a v Bruseli v marci 1933 na nemeckom veľvyslanectve odovzdal svoj cestovný pas.

Jeho najväčšiou náruživosťou bola fyzika a druhou bola hudba.

Vedel ich skvelým spôsobom spájať. Jeho sestra o ňom povedala, ako neraz, keď hral na klavíri zvolal:

„Už to mám, práve som vyriešil moj vedecký problém.“

Husle mu boli, práve tak, ako aj fyzika, stálym sprievodcom všade, kde sa nachádzal. Bol veľkým obdivovateľom Mozarta.

Svoju veľkú celosvetovú popularitu pokladal za svoj veľký záväzok voči ľudstvu.

Bol presvedčený, že ju musí využívať všade, kde je to mimoriadne dôležité pre spravodlivosť a prospech utláčaných. Dokázal si každého získať svojím milým a priateľským spôsobom komunikácie.

Einstein urobil pre vedu nesmierne veľa a je tu nemožné sa o všetkom zmieniť. Aj keby nebol objavil svetoznámu teóriu relativity, aj tak by patril k najvýznamnejším vedcom sveta.

Už v roku 1905, len ako 26 ročný sa po Newtonovi stal najslávnejším fyzikom – vtedy publikoval svoju špeciálnu teóriu relativity.

Tu len krátko k nej:

V prázdnom priestore má svetlo vždy tú istú rýchlosť. A tá je najvyššou možnou rýchlosťou  v tzv. Einsteinovom kozme. Pre rýchlosť svetla neplatí mechanická fyzika Newtona – ostáva vždy konštantná, a to nezávisle od toho, ako sa pohybuje jej zdroj. Je vždy 300 000 km za sekundu.

Čas je podľa nej relatívny (podľa Newtona je čas absolútny) a čím viac sa rýchlosť objektu blíži rýchlosti svetla, tým je dilatácia času väčšia a pri jej dosiahnutí sa čas zastaví. Žiadny hmotný objekt ju ale nemôže dosiahnuť.

Teória relativity je plna rôznych zdanlivých paradoxov, a to najmä z pohľadu mechanickej fyziky. A nič nedokazuje tak veľmi Einsteinovu výnimočnú genialitu než to, že ako 20 ročný „nefyzik“ (asi málokto vie, že nebol vyštudovaným fyzikom, pričom hovorieval, že do 25. roku života žiadneho významnejšieho fyzika ani len nestretol), konštruoval a rozvíjal svoje krkolomné a „bláznivé“ hypotézy, ktoré úplne odporovali realitám dovtedy platnej fyiky, stále ďalej, až pokým nebol schopný svetu dokázať, že ich paradoxy sú len zdanlivé a že ich všetky vysvetlil.

Napokon v roku 1915 dokončil aj svoju druhú teóriu relativity, nazvanú všeobecnou, ktorá postavila gravitáciu do nového svetla.

Uvediem krátko len jej najdôležitejšie aspekty:

Táto teória vysvetľuje ako gravitácia zakrivuje priestor a čas. Čím je objekt, ako napr. planéta a hviezda, hmotnejší, tým väčšie zakrivenie času a priestoru spôsobuje.

V každej kozmickej lodi, ale aj v čomkoľvek inom, sú padajúce objekty vo voľnom páde v bezváhovom stave.

Gravitačné pole spomaľuje čas. Gravitácia vytvára všade v kozme „koľajnice“, po ktorých sa všetko musí pohybovať.

Gravitácia podľa Einsteina – na rozdiel od Newtona – nie je sila, ale deformácia priestoru (jeho zakrivenie) spôsobujúca, že všetko, čo sa tam dostane, sa nevyhnutne po jeho zakrivení pohybuje k centru objektu, ktorý je dôvodom zakrivenia.

Keď sa raz geniálneho fyzika pýtali, čo ho inšpirovalo k tejto grandióznej, nádherne dokonalej teórii – kráľovnej celej fyziky – tak odpovedal:

„Raz som videl ako istý muž spadol zo strechy. Pribehol som k nemu, a keďže sa len celkom ľahko zranil, tak som sa ho opýtal, aké mal pocity počas pádu. Jeho odpoveď bola, že necítil nijakú váhu. To mi otvorilo oči a odrazu som videl univerzum inakšie, ako dovtedy.“

V „kozmickej reči“ Einsteina je voľný pád najelementárnejším fenoménom celého univerza.

Preto všetko niekam padá, a to bez silového pôsobenia. Aj my všetci neustále „padáme“ do stredu Zeme a len jej povrch zabraňuje tomuto pádu.

Všetci znalci teórie relativity vysoko oceňujú jej mimoriadnu krásu a jej skvelú estetiku a tvrdia, že ten, kto ju aspoň trochu nespoznal, ten akoby ani nežil!

A ešte niečo osobné – Einsteina som „spoznal“ už v detstve a hneď ma fascinoval.

Ako 10 ročný som čítal jeho obsiahlu biografiu a bol mi blízky aj tým, že obaja sme sa narodili v marci, on 14. a ja 19. O kozme som  v SR vydal sedem kníh (v cudzine potom ďalšie) a písal som v nich samozrejme aj o ňom a jeho teóriách.

Jeho fyzika ma tak životom neustále sprevádza.......

Na záver trochu poetické vyjadrenie o navždy nezabudnuteľnom géniovi:

Ako dieťa, ktoré sa hrá s koralkami navliekajúc ich jednu za druhou na šnúru, tak aj Einstein navliekol na „kozmickú šnúru“ hmotu a energiu, čas a priestor a spojil ich dohromady a uplietol z nich opasok, ktorým zviazal celý vesmír.