Ako turistický priemysel a masový turizmus ničí našu planétu

Masový turmizmus našej doby sa stal neohraničeným a nenásytným konzumizmom, keď sme aj prírodu a jej krásy degradovali len na tovar, ktorý môžeme vlastniť a urobiť s ním čokoľvek, keď sme zaplatili. A napokon, keď kúpený tovar dostatočne využijeme, takpovediac až non plus ultra, tak ho vyhodíme do odpadu a kúpime si nový. Problém však je v tom, že keď prírodu, predovšetkým na jej najkrajších a najčarovnejších miestsch podobným spôsobom znehodnotíme ako tovar tak, že je už len na vyhodenie do odpadu, potom ale neexistuje žiadna predajňa, v ktorej by sme si mohli kúpiť novú prírodu.

Dnes, keď je množstvo ponúk v turistickom biznise aj na špeciálne lacné lety, tak sú možné a finančne dostupné možnosti dopravenia sa pre stovky miliónov turistov aj na exotické miesta zemegule. Negatívne následky masového turizmu je možné dnes pozorovať už aj na miestach, kde ešte pred niekoľkými desiatkami rokov ani len nezavítala žiadna ľudska noha. 

Domnelé tajné tipy na úžasné miesta, ktoré boli voľakedy takmer nedotknuté, stále viac sklamú, lebo aj tieto sa stávajú čoraz preplnenejšie turistami, a tým aj narušené množstvom postavených hotelov. Pritom sa len nepatrné množstvo turistov správa ohľaduplne voči prírode. Keďže ľudia sú globálnym kapitalizmom doslova vedení k bezohľadnosti, egoizmu a drancovaniu všetkého, tak samozrejme toto svoje správannie neodložia ani na miestach, ktoré turisticky navštevujú a to je katastrófa pre prírodu.

Americká antropologička a režisérka Pegi Vailová natočila poučný dokumentárny film, s titulom Gringo Trail, ktorý sa venuje tejto problematike.

Ukazuje v ňom veľmi pôsobivo tienisté aspekty celosvetového turizmu. Nezamieta ho v celom rozsahu - naopak, veď aj sama veľmi rada cestuje a spoznáva krajiny, prírodné krásy a etniká. Ukazuje však, ako sa každý môže stať dobrým a či lepším turistom. Len tak môžeme - každý jeden turista - prispieť k tomu, aby krásne miesta na našej Zemi ostali neporušené a zachované aj pre budúcnosť. Aby sa dostala k tomuto poznaniu, musela Pegi Vailová sama spraviť veľmi smutnú skúsenosť.

V roku 1986 cestovala ako dvadsaťročná po prvý krát ako Backpacker turistka (tkzv. ruksaková turistka) cez Thajsko a navštívila ostrov Koh Phangan. Vtedy sa nadchýňala nad čistými a ľudoprázdnymi plážami, nad nedotknutou, majestátnou prírodou - zdalo sa jej, že tak musí vyzerať raj.

Len o trinásť  rokov neskôr tam zavítala opäť a všetko vyzeralo inakšie. Ostrov sa stal ostrovom Party-Hotspot. Tisícky ľudí tam nepretržite oslavujú Full Moon Partys, ktoré sa medzičasom stali svetoznáme. Pegi hovorí, že bola na smrť nešťastná z negatívnych zmien, ktoré sa tam udiali. Odvtedy sa Full Moon Partys stali každý rokom väčšie a čoraz viac ľudí sa ich zúčastňuje - ľudí, ktorí nemajú nič iné v hlave ako povrchnú zábavu, jedenie a pitie. 

Koh Phangan je vidieť aj v jej filme. Každé ráno, po divokých nociach, je pláž posiata plastovými a pivovými fľašami. Medzi nimi ležia opití mladí ľudia, ktorí tam pospávajú. Takýmto turistom je úplne jedno, čo sa stane s odpadom, ktorí tam zanechajú. Takých negatívnych príkladov ukazuje film viac. 

Pegi však uznáva, že celkom naspäť sa vrátiť už nedá. Z turizmu ťažia aj domorodci, ktorým priniesol prácu. Jediné, čo možno urobiť, je pôsobiť na takýchto turistov - vychovávať ich k láske k prírode a k ohľaduplnosti. 

Malo by sa to diať tak, že každý turista by si mal dôkladne premyslieť, aký cieľ si zvolí a vopred sa informovať o stave miesta, kam chce ísť. A podľa toho by si mal uvedomiť, že bude lepšie, keď niektoré ciele vynechá, lebo sa potrebujú zotaviť a zregenerovať. V takých prípadoch by mal uprednostniť miesta, ktoré nie sú veľmi trendové a preplnené. Okrem  toho každý, kto ide  navštíviť nejakú krajinu , tak by sa mal o nej a o jej obyvateľoch dostatočne informovať, a tak sa v ňom pravdepodobne prebudí aj pocit, aby ju pri svojej návšteve čo najviac šetril a neničil jej prírodu. 

To je odkaz tohto filmu pre nás všetkých a je to zároveň výzva k pokore a skromnosti.