1. časť - Ako som objavil v južnej Amerike dva neznáme, veľmi vzácne rukopisy Martina Kukučína

Začnem tým, že v mojom živote mi na križovatkách mojich ciest pri mojich dôležitých životných rozhodnutich, ale aj pri  náhodných situáciách, ktoré sa napokon vyvinuli k naplneniu mojich skrytých cieľov a intelektuálnych želaní, skvele radilo a ma usmerňovalo moje NEVEDOMIE.  Áno,  nevedomie. Mnohí z nás poznajú len pojem podvedomia.

Existuje však aj nevedomie. Vieme to z psychológie K. G. Junga, ale aj Sigmunda Freuda. Jung túto psychickú štruktúru nazval Unterbewusstsein – ja to v slovenčin menujem nevedomie. Čo je moje nevedomie? Vysvetlím to krátko a jednoducho, hoci sa o tom dá veľmi obšírne a učene písať. Urobím tak niekedy v špeciálnom článku.

Nevedomie je štruktúra nášho vedomia,  ktorú však vedome nevnímame a preto k nej vedome nemáme žiadny prístup.  Nevedomie je akási „nepredstaviteľne subtilná sieť“, na ktorú sú informačne napojené všetky individuálne nevedomia všetkých bytostných štruktúr, ktoré kedy existovali (a veľmi pravdepodobne aj všetkých iných, ktoré existujú v kozme).

Ak niekto dokáže (napríklad meditáciou) vstúpiť do svojho nevedomia a či vytvoriť s ním kontakt, tak sa nevedome dostane na informácie, ktoré sú mu inak celkom nedostupné. Ľudovo vyjadrené: nevedomie možno asociovať aj s takzvaným vnútorným hlasom, ktorí veľa z nás pozná. Otázka je, či mu aj veríme a konáme podľa neho, lebo neraz odporuje racionálnemu mysleniu.

Martina Kukučína som obdivoval od detstva a prečítal som všetko, čo na Slovensku od neho vyšlo a tento neobyčajný muž ma  fascinoval ešte viac, keď som sa asi ako 15 ročný dozvedel, že prežil veľa rokov v južnej Amerike, o ktorej som už ako dieťa sníval a túžil po tom, aby som ju raz spoznal.

Karol May potom vo mne ešte naviac prebudil lásku a obdiv aj k Indiánom a moja túžba po južnej Amerike rástla a rástla. Napokon raz prišiel deň - to som už žil niekoľko rokov za železnou oponou východného bloku - lepšie povedané, dostal som sa do istej náhodnej situácie (do ktorej ma priviedlo moje nevedomie), ktorá vyústila do toho, že som spoznal ľudí, ktorí iniciovali moju cestu do južnej Ameriky (o sevenú Ameriku, špeciálne o USA, som nemal nikdy podobný záujem) a moje detské sny sa naplnili. Pôsobil som tam niekoľko rokov a spoznal som dobre najmä Venezuelu, Bolíviu a  Argentínu.

Bolo horúce leto a ja som mal niekoľko týždňov pracovné aktivity v Buenos Aires.

Jedného dňa som tam spoznal celkom náhodne (ako som už spomínal, tak isté zvláštne „náhody“ mi pomohli v mnohom počas môjho života) argentínskeho Slováka Nicolasa,  ktorého predkovia sa vysťahovali do Argentíny ešte v 19. storočí. Bol vedeckým pracovníkom v oblasti dejín a vývoja argentínskej literatúry a popritom bolo jeho koníčkom štúdium českej a slovenskej literatúry. Veľmi sme sa spriatelili a vždy, keď som prišiel do Buenos Aires, tak sme sa stretli a Nicolas mi ukazoval krásy a nevšedné miesta tohto nielen pre mňa najfascinujúcejšieho mesta amerického kontinentu.

Raz večer sme sedeli v známej Café Tortoni na ulici Avenida de Mayo, ktorá  spája Casu Rosadu (Biely Dom Argentíny),  kde vládne prezidentka Cristine Fernadez-Kirchner, s budovou parlamentu. Pod Avenidou de Mayo prebieha trasa najstaršieho metra južnej Ameriky, ktoré bolo otvorené pred sto dva rokmi.

Diskutovali sme s Nicolasom o histórii Argentíny a prešli sme aj k téme argentínskych Slovákov, keď sa ma odrazu opýtal, čo viem o Martinovi Kukučínovi a o jeho dlhodobnom, takmer 15 ročnom pôsobení v Argentíne a Chile.

Pokračovanie nasleduje