Bez židovstva žiadne kresťanstvo a ani islam. A bez zúfalého židovského očakávania príchodu Mesiáša by nebol ani žiadny Ježiš ako boh. A bez útlaku Izraela Rimanmi by Židia neboli vyvinuli toto očakávanie a my by sme nikdy nemali kresťanstvo a ani svojho vlastného, kresťanského boha – Ježiša. Sám Ježiš sa nikdy za boha nevyhlásil a niečo také - z jeho pohľadu - nesmierne hriešne a bohorúhačské ho nenapadlo ani si len myslieť.
Na boha ho povýšili iní – a ak by bol vtedy ešte žil, bol by proti tomu nielen protestoval, ale aj bojoval (podrobne som tieto súvislosti rozobral a sociálnopsychologicky analyzoval a dokázal v mojej knihe Monoteizmus – nástroj manipulácie indivídua a v mojej knihe Pod krvavým mečom).
Ježiš vždy dôrazne prehlasoval, že je len Žid a že prišiel na svet preto, aby kázal len Židom a vyučoval len ich. Nebol zakladateľom kresťanstva a nemal s ním absolútne nič spoločné, veď kresťanstvo v tej podobe, ako ho poznáme dnes, sa etablovalo až niekoľko storočí po smrti Ježiša a síce vo štvrtom storočí za cisára Konštantína Veľkého, ktorý ho pozdvihol z dôležitých politických dôvodov na rovnoprávne rímske náboženstvo a napokon ďalším dekrétom dokonca na štátne náboženstvo Ríma. A až vtedy urobil z Ježiša boha, rovnocenného so židovským bohom Jahvem, ktorého „prerobil“ na boha-otca kresťanov a Ježiša povýšil na jeho božského syna.
Ak by sa to neudialo, tak by kresťanstvo bolo zaniklo a Ježiš by nikdy nebol bohom a bol by ostal v zabudnutí, lebo pre Židov nič neznamenal. Len a len cisársky Rím „vyrobil“ z neho boha. Mimochodom bola to skutočne skvelá práca – jej produkt je v prevádzke už dve tisícročia a stále dobre slúži a cirkvi priniesol a prináša rozprávkové poklady a doslova diktátorskú vládu. Ešte pripomeniem, že dôležitú prvotnú prácu v tomto smere vykonal apoštol Pavol, ktorý Ježiša nepoznal a nikdy sa s ním ani nestretol. Ale už on položil veľmi rafinovane teologicky a filozoficky základy jeho „božstva“. Hoci židovské náboženstvo je veľmi geniálnym vynálezom - podľa mňa najgeniálnejším z hľadiska psychológie a sociológie, ale aj v oblasti demagógie - tak vzniklo podobne, ako kresťanstvo a islam, vyslovene z politických dôvodov.
A len vďaka nemu vznikol židovský národ a len vďaka vynikajúcej manipulatívnej ideológie židovského náboženstva (ktorú neskôr prebrali v plnom rozsahu aj kresťania a o niekoľko storočí aj islam) boli Židia schopní vytvoriť silné kráľovstvo, neskôr i štát a prežiť tisícročia napriek krutým prenasledovaniam , ktorým boli mnohonásobne vystavení počas svojej dlhej histórie.
Treba však povedať, že aj Židia usilovne „odpisovali a kopírovali“ od iných. Ich relígia sa totiž vyvinula veľmi rafinovanou kompiláciou sumerských a egyptských stvoriteľských mýtov. To však ich učení proroci a kňazi dokázali výborne zatajiť pred jednoduchým ľudom.
A tak je to až dodnes - ľudia aj dnes naivne a zbožne veria na tieto rozprávky a v mene svojich, len z rozprávok vzniknutých monoteistických náboženstiev, vedú proti sebe krvavé vojny a vyhladzujú sa navzájom z „veľkej lásky k svojmu bohu“. A ten má - to je dokonalá irónia histórie monoteistických náboženstiev – pre všetky tri ten istý pôvod.
Jeho „zrod“ sa konal v záhadnom Sumeri. A tento boh je veľmi podozrivo spojený s „bájnymi“ Anunnaki. O tomto fenoméne som písal podrobne v jednej z mojich publikácií.
Kresťanská cirkev, ktorá vďaka Konštantínovi získala obrovskú moc vo svete, ho neskôr na znak vďaky vyhlásila za svätého (dodnes je sporné, či sa tento cisár vôbec stal kresťanom), a tak sa dnes môžeme modliť k svätému Konštantínovi – cisárovi.
To je skvelý príklad na výrobu bohov a svätcov!
Preto na niečo také infantilné a naivné môžu veriť len deti, infantilní dospelí a ľudia bez znalosti histórie, psychológie a religióznych dejín. Pre Židov, ale aj pre moslimov, je teológia kresťanstva len naivnou rozprávkou naivných kresťanov.
Všetko čo súvisí s manipulatívnym prerobením Ježiša na boha má svoje korene v ťažkej politickej situácii, ktorá vládla v Izraeli, podrobenej provincie cisárskeho Ríma.
Ak by Izrael nebol stratil svoju samostatnosť, ktorú mal dávno pred vznikom Ríma a bol by sa vyvíjal od jeho najslávnejších vládcov Dávida a Šalamúna k mocnej veľkoríši, ktorá by bola schopná vzdorovať antickému Rímu, tak by nikdy nebolo prišlo k rozštiepwniu židovstva, čoho dôsledkom bol vznik takzvaného starokresťanstva, ktoré však v prvom storočí vôbec nebolo kresťanstvom, ale len protestantskou vetvou židovstva.
Bolo to niečo podobné, ako keď sa z katolíckeho kresťanstva zásluhou Husa a Luthera odštiepil evanjelický protestantizmus, ale s malým rozdielom, a ten bol v tom, že si nevytvoril nového boha, ale ostal pri Ježišovi.
Až v rannom stredoveku prišiel Vatikán na ideu prehlásiť odštiepené židovstvo prvého storočia na starokresťanstvo a vyrobiť tak priame, ale umelé spojítko s Ježišom, jeho bohom.
To všetko sú len umelé konštrukty zaiste geniálnych „otcov cirkvi“, ktorí v priebehu storočí svoj model stále vylepšovali a svojich stúpencov – pospolitých kresťanov – jeho prostredníctvom dokonale ovládali, vykorisťovali a kontrolovali a dokonca im určovali ešte aj to, ako smú súložiť a naočkovali im do hlavy zadelenie sexu do čistého (povoleného) a do hriešneho, nečistého sexu (zakázaného).
Aby sme mohli porozumieť psychologický význam viery príslušníkov odštiepného židovstva (ako aj to, v čom bola pre nich jej dôležitosť), teda novej židovskej sekty, neskôr teológmi „prerobených“ na prvých kresťanov, tak je potrebné analyzovať situáciu ľudí, ktorí sa stali jej základom.
Išlo o veľkú masu Židov, ktorí boli na najnižšom stupni spoločenského rebríčka. To znamená, že to boli najchudobnejší ľudia. Boli to najmä proletári Jeruzalemu a sedliaci bez vlastníctva ornej pôdy, ktorí sa v lete nechali najímať za žobrácku mzdu bohatými latifundistami na vidieku.
Ich situáciu neustále zhoršoval rastúci politický útlak. Tlačil na nich jednak Rím a jeho koristnícki bezohľadní miestodržitelia, ktorí ovládali Izrael (a chceli sa tam čo najviac obohatiť) z vlastného rímskeho mesta v krajine, hrdého rímskeho názvu Cesarea, Sužoval ich aj rastúci ekonomický útlak, domáceho pôvodu.
Dane, ktoré museli platiť Rímu a aj svojmu kráľovi Herodesovi, boli neúnosne vysoké. Viackrát preto došlo k vzburám, ktoré rímski vojaci a Herodes krvavo potláčali.
V mase ubohých, ktorí nevideli žiadne východiko z bezútešnosti života, postupne narastala silná túžba po zmene pomerov politických i religióznych. Formovali sa nové religiózno-revolučné hnutia. V jednoduchom ľude narastal odpor aj proti vládnúcim predstaviteľom židovskej relígie, saducejom a farizejom. Ľud ich obviňoval s kolaborácie s Rímom, i z toho, že zradili odkaz Šalamúna, Dávida a starých prorokov Izraela. Čosi také bolo neodpustiteľné.
Formovali sa iracionálne pokusy o povstanie proti Rímu, i religiózne hnutia, ako napríklad to, ktoré reprezentoval Ján Krstiteľ. Vznikala aj extrémne apokalyptická literatúra. To všetko nieslo v sebe množstvo rôznych variácií a odtieňov vedenia boja proti mocným. Za všetkým ale bola jediná hnacia sila : Obrovská nenávisť trpiacej masy voči tým, ktorí ju ovládali a pocity bezvýchodiskového zúfalstva. Z toho všetkého plynulo silné eschatologické očakávanie a túžba po príchode spásonosného Mesiáša z beznádeje.
Čím viac si masa nemajetných a brutálne vykorisťovaných uvedomovala, že nádej na reálne zlepšenie jej situácie je nesplniteľná, tým viac sa jej túžby transformovali do fantázií religiózneho druhu.
Psychologicky túto situáciu možno analyzovať nasledovne: Nádej nevzdelaných a nemajetných našla výraz vo fantáziách o dobrom otcovi, ktorý vládne v nebi a ktorý pri poslednom súde potrestá peklom všetkých zlých, ktorí im spôsobovali príkorie a biedu. A odmení dobrých a trpiacich.
Ako som už povedal, tak očakávanie Mesiáša existovalo u Židov už dávno pred vznikom kresťanstva. Mesiáš mal vykúpiť a oslobodiť Izrael od všetkého zla a ohrozenia. To, že z Ježiša urobilo kresťanstvo tiež Mesiáša je dôkazom toho, že pôvodné kresťanstvo bolo v podstate len židovskou sektou a zároveň to znamená to, že bez tohto Ježišovho atribútu by sa žiadni Židia neboli nikdy stali „prvými kresťanmi“. Neboli by totiž verili, že ho vyslal Otec, čiže Jahve. Preto apoštol Pavol veľmi rafinovane psychologicky i teologicky z neho urobil Syna i Mesiáša. Až potom mohla vzniknúť kresťanská viera a postupne sa oddeliť od židovstva a ísť so svojou novou teologickou ideológiou do sveta a zmocniť sa ho.
V dekadentnom Ríme, ktorý bol síce na vrchole moci, ale už sa v ňom prejavovali začiatky rozkladu - čo napokon urýchlil príchod Germánov do Európy - našlo kresťanstvo veľmi rýchlo vhodné podmienky na to, aby Rím i Západ dokonale ovládlo. Kristus sa v ňom postupne stal už len prostriedkom Vatikánu na zveľadovanie moci a nemal nič spoločné s pôvodným Ježišom-Židom. Jeho pravú podstatu mu cirkev ukradla a ho len použila na svoje mocenské a koristnícke ciele.
Hlavným posolstvom a či ústrednou ideou viery prvých kresťanov nebol žiadny ekonomicko-sociálny reformný program, ale len vyfantazírovaná vízia blízkej šťastnej budúcnosti, v ktorej sa chudobní stanú bohatými, hladujúci sa stanú sýtymi a utláčaní sa stanú vládnúcimi. To všetko im mal priniesť v blízkej budúcnosti Mesiáš. Opäť pripomeniem, že prvými kresťanmi boli len Židia a sa vôbec nepokladali za kresťanov, len za lepších a osvietených Židov, ako boli ostatní ortodoxní Židia, pre ktorých bol najvyšším príkazom a jedinou pravdou Zákon Jahveho.
V tejto novej inej vrstve Židov (prvých kresťanov) sa objavila nová psychická štruktúra, dovtedy v židovstve neznáma: Vzájomné bratstvo a rovnosť. Bola to prvá demokracia v Oriente, aj keď len religiózneho charakteru a nie štátneho. V židovskej spoločnosti v časoch kráľa Herodesa vládlo prísne kastovníctvo – teda striktné príslušenstvo k sociálnym kastám. Naproti tomu bola obec prvých kresťanov ľahostajná voči inštitúciám a vočí tvrdému Zákonu – zakladala sa na bratskej pomoci a solidarite.
Popri prvých kresťanoch existovala v Herodesovej Palestine ešte ďalšia veľká skupina Židov, nespokojná so svojou situáciou – boli to Zelóti, najchudobnejší proletári. Tí na rozdiel od prvých kresťanov bojovali proti Rimanom so zbraňou. Spoločné však mali to, že nenávideli vládnúcich otcov. Zelóti chceli zmeniť neutešenú situáciu v realite – poraziť povstaním Rím, a tým odstrániť aj nenávideného Herodes a jeho spupných synov a prevziať politickú moc. Prví kresťania svoje želania uspokojovali len vo fantázii a odmietali povstanie.
Dôležité je však vedieť to, akú predstavu mali o Ježišovi prví kresťania. Pre nich bol človekom, ktorého Jahve (a tento Jahve bol len bohom Židov, z ktorého až neskoršia kresťanská teológia „vyprodukovala“ boha-Otca kresťanov) si vyvolil a urobil ho Mesiášom a svojím Synom. To znamená, že Ježiš nebol bohom od prapočiatku, ale stal sa len adoptívnym synom Otca. To je ale zásadný rozdiel k tomu, v čo veria o Ježišovi dnešní kresťania. A o to sa skvelým a mimoriadne rafinovaným spôsobom postaral istý nekresťan, ktorý mal však obrovskú moc aj nad Rímskou ríšou i nad kresťanskou cirkvou, ktorá v tom čase ešte bola úplne podriadená cisárovi. Týmto nekresťanom bol cisár Konštantín Veľký – manipulátor kresťanskej viery, ktorý z nej urobil niečo celkom iné, ako bola na počiatku a z Ježiša to, čím nikdy nebol.
Prikázal najvyššej cirkevnej hierarchii (urobil to len a len z politických dôvodov), aby slávnostne vyhlásili dogmu, ktorú jej mal vnuknúť sám boh-Otec: Znela tak, že Ježiš je boh rovnocenný vo svojej podstate s bohom-Otcom a že je jeho Synom od prapočiatkov a preto je s ním identický. Má presne tú istú božskú podstatu vo všetkých atribútoch ako Otec.
Obyčajný človek, Konštantín, tak urobil z obyčajného človeka, Žida Ježiša, Boha-Syna a v podstate tak pre kresťanov demontoval a znížil boha-Otca, pretože od toho času sa hlavným bohom kresťanov stal Ježiš.
Spracoval som podľa mojej knihy: Sedem veľkých relígií ľudstva
