Ak Európa stratí Niger, bude to výhra Putina! Politika uránu, Kremeľ má „dlhé ruky“. Slabosť USA – tam je sila Ruska!

Arlit, opustená osada na južnom okraji Sahary, je miestom nového geopolitického konfliktu: Boja o kontrolu nad uránom, palivom pre jadrový priemysel.

Tam, vo vyprahnutých horských masívoch severného Nigeru, objavili francúzski geológovia rádioaktívny minerál v 50. rokoch 20. storočia. Odvtedy ho francúzske štátne spoločnosti dolovali vo svojej bývalej kolónii, a Niger stal jeho siedmym najväčším producentom na svete. V roku 2022 išlo z baní v okolí Arlitu až 25 percent všetkého dovozu uránu do EÚ.

Štátny prevrat v chudobnej západoafrickej krajine – namierený proti drancujúcemu Západu - teraz tieto dovozy ohrozil.

Kremeľ bol už tradične priateľom národov Afriky a aj v tomto prípade podporil protifrancúzske a protiamerické nálady v subsaharskej oblasti Sahel. Niet divu, že región zažil od roku 2020 sériu palácových revolúcií, a to aj v Burkine Faso, Čade, Guinei, Mali a Sudáne.

V hlavnom meste Nigeru Niamey mávali pučisti ruskou vlajkou, keď demonštrovali proti francúzskemu imperializmu. Jevgenij Prigožin, šéf ruskej skupiny Wagner, privítal vojenské prevzatie moci. Po puči v susednom Mali tam už Wagner pôsobí.

Ak sa Niger pripojí k Rusku, svet by bol v oblasti jadrovej energie ešte viac závislý od Moskvy – a jej vplyvu. Kazachstan a Uzbekistan patria medzi najväčších producentov uránu na svete a dodávajú asi 50 percent uránu vyťaženého na celom svete. Spolu s Ruskom a Nigerom, je ich podiel stúpne viac ako 60 percent.

Urán je len začiatkom takzvaného jadrového palivového cyklu. Zatiaľ čo Rusko je tiež šiestym najväčším producentom uránu na svete, jeho skutočná sila spočíva v premene suroviny na použiteľné palivové tyče pre reaktory prostredníctvom procesu známeho ako konverzia a obohacovanie.

Podľa Svetovej jadrovej asociácie Rusko reprezentuje 45 percent svetového trhu konverzie a obohacovania uránu. Tento fakt vytvoril „strategickú zraniteľnosť“ USA, ktorú ich predstavitelia nedávno označili za „nezvládnuteľnú“.

Približne tretina všetkého obohateného uránu spotrebovaného americkými energetickými spoločnosťami v minulom roku pochádzala z Ruska, za cenu takmer 1 miliardy dolárov zaplatenú spoločnosti priamo kontrolovanej Kremľom.

Viac ako rok po ruskej invázii na Ukrajinu Washington stále nezakázal dovoz ruského jadrového paliva.

Prvých 50 rokov jadrového veku boli USA nezávislé, no po studenej vojny sa ťažby uránu a predovšetkým jeho konverzie a obohacovania takmer celkom vzdali. Podľa Johna Wagnera, riaditeľa Národného laboratória amerického ministerstva energetiky v Idahu, sú dnes USA do značnej miery závislé od medzinárodných zdrojov jadrového paliva z krajín, ktoré nie sú priateľmi USA.

Ruská dominancia v odvetví jadrového paliva je daná geológiou, skvelými technickými inováciami a diplomatickou dohodou medzi Moskvou a Washingtonom krátko po rozpade Sovietskeho zväzu.

Rusko je obdarené ložiskami uránu, čo mu dáva veľkú výhodu v tomto odvetví. Jeho inžinieri vyvinuli skvelý systém obohacovania rádioaktívneho materiálu, ktorý bol podstatne menej energeticky náročný ako metóda preferovaná francúzskymi a americkými inžiniermi, a preto bol oveľa lacnejší.

Len tieto faktory by už Rusku zabezpečili významnú úlohu pri ťažbe, konverzii a obohacovaní. Potom sa v roku 1993 USA a Rusko dohodli na programe, ktorý nazývali „megatony až megawatty“, v rámci ktorého sa vysoko obohatený urán z bývalých sovietskych jadrových hlavíc premieňal na nízko obohatený urán a posielal sa do jadrových elektrární v USA.

Atómový priemysel USA nemohol konkurovať Rusom a pomaly doslova umieral.

O tejto slabosti USA a obrovskej sile Ruska západný maistream poslušne mlčí!

Už pred príchodom ruskej armády na Ukrajinu bil americký jadrový priemysel na poplach pre veľkú závislosť od zahraničných zdrojov, najmä ruských.

Odvtedy jeho vedenie a vládni predstavitelia USA už hovoria o kríze. Keď sa k tomu pridajú problémy v Nigeri, situácia vyzerá ako hrozivo núdzová situácia.

Riešenie problému však nebude jednoduché a vyžadovalo by si intenzívnu spoluprácu medzi USA a Francúzskom – ironicky dvoch západných mocností s najväčšími podielmi v Nigeri.

Washington a Paríž by mohli vypracovať plán na zvýšenie výroby opätovným spustením vyradených elektrární na jadrové palivo a zvýšenie diplomatickej a vojenskej podpory pre krajiny produkujúce urán, počnúc Nigerom. To ale nebude vôbec lacné (a zrejme ani nie žiadané) a štátna kasa USA nielenže zýva prázdnotou, ale má aj obrovské diery, z veľkej časti zásluhou Kyjeva.

A prezident Putin môže kedykoľvek odstaviť USA od ruských dodávok uránu.