Noc už veľmi pokročila, keď napokon unavení slasťami lásky obaja usnuli.
Tej noci mal Dobromír veľmi neobyčajný a zvláštny sen. Prisnilo sa mu, že sa ocitol celkom sám, bez svojich sprievodcov v hlbokom hustom čiernom lese. Muselo to byť ale veľmi dávno, lebo vo sne bol ešte malým chlapcom. Les bol taký tmavý a hustý, že len veľmi ťažko mohol v ňom niečo vidieť.
Ako tak pomaly kráčal pomedzi obrovskými stromami, tak odrazu sa pred ním objavila neveľká lúčka. Uprostred nej stála stará drevená vyhňa, z ktorej sa dymilo. Chvíľu premýšľal či ma vstúpiť do nej alebo ísť ďalej.
Ale skôr ako sa mohol rozhodnúť, tak už aj odrazu stál vo vnútri vyhne bez toho, aby prekročil prah dverí.
Prvé čo tam zacítil, bola silá žiara, ktorá ho až oslepovala. Keď si na ňu o chvílku zvykol, tak zbadal pri ohnište starého muža, ktorý zaujato pracoval a vôbec si ho nevšímal. Muž bol kováč a všade vôkol neho boli rôzne kováčske nástroje.
Bol vysokým mohutným chlapom, do pása obnažený a po nahom hrudníku mu stekali cícerky potu. Tvár mal celú pokrytú sadzami a čerňou z dreveného uhlia, ktorým vykuroval svoju kováčsku pec. Oči mal pevne upreté len na predmet, ktorý práve kul.
Prítomnosť votrelca buď nespozoroval, lebo sa vôbec k nemu neotočil, alebo možno mu len nevenoval nijakú pozornosť. Aj Dobromír len mlčky stál a starého kováča pozoroval.
Ten občas dvoma veľkými mechami rozdúchaval oheň, aby mal potrebnú silu a sem tam do neho priložil. Zdalo sa mu, že kovač vôbec ani len nevie o jeho prítomnosti.
Celkom znenazdajky sa odrazu v dverách vyhne objavil sám kráľ Rastislav, ale v podobe celkom mladého muža, akým už v skutočnosti nebol. Teraz sa starý kováč obrátil a rozradostene sa rozosmial. Zrejme sa obaja dobre poznali.
Starý muž prerušil svoju prácu a podišiel k Rastislavovi, objal ho a podal mu svoju širokú upracovanú pravicu. Rastislav ho potlapkal po ramene a porozhliadal sa po vyhni.
Potom kováč ukázal rukou do jedného kúta, kde ležala na zemi celá kopa nových podkov a riekol:
„Pozriže sa tam Rastislav - celkom dobrý výkon na takého ešte usmrkaného mladíčka.“
Pritom druhú ruku nasmeroval do opačného kúta, kde na nízkej dubovej prični spočívalo telo chlapca, takmer ešte decka. Dýchal zhlboka a trochu trhane a spal, unavený namáhavou prácou. Zaspal až keď ukul asi dvadsať podkov.
Pokračovanie nasleduje
