“Traja mladučkí paholci išli chytať ryby do potoka za osadou. Netrvalo dlho a vrátili sa bez rýb naspäť, ale s plačom a v smútku. Priniesli do osady mŕtve telo najmladšieho syna vdovy Vereny, ktorý sa pred dvoma dňami sám vybral do lesa hľadať nejaké korienky. Odvtedy ho už nikto viac nevidel.
Takmer všetky kosti mal dolámané a na temene hlavy mal veľkú ranu a jeho lebka tam bola celkom prasknutá. Na prvý pohľad to vyzeralo tak, akoby ho bol niekto odzadu udrel ťažkým kyjakom po hlave. Všetko mi to porozprávala stará liečiteľka a bylinkárka Uľana, ktorá prezerala mŕtve a skaličené telo chlapca.
Vravela mi, že paholci ho našli pod veľkým výmoľom, v zákrute rozvodneného potoka, ktorý sa po výdatných dažďoch posledných dní premenil na divokú veľkú rieku.
Keď sa o smrti svojho milovaného syna dozvedela úbohá Verena, tak sa srdcervúco rozplakala. Paholci, ktorý jej syna priniesli, ho uložili pred jej dom a jeho matka sa naň neprestajne vrhala a nariekajúc ho objímala. Také veľké nešťastie chuderu postihlo – nesmierne ju ľutujem.
Tetka Uľana, ktorá úbohého chlapca veľmi dobre poznala a takmer každý deň sa s ním rozprávala, si je istá, že sa musel pošmyknúť na veľkom balvane, ktorý vyčnieval nad potokom, kam rád chodieval, aby pozoroval ryby, a z neho potom spadol do divokého prúdu. Rozbúrená voda ho potom odniesla ďalej, pričom sa jeho bezvládne telo ešte pootĺkalo na veľkých skalách v potoku, až sa napokon zachytilo pod výmoľom, nejakých pár sto krokov ďalej. Že sa to len tak muselo odohrať, o tom je Uľana presvedčená.“
„To je naozaj veľké nešťastie pre úbohu vdovu Verenu – veď to predsa bol jej najstarší syn. Poznám ju dobre, a to a už aj veľmi dlhý čas, je to milá a dobrá žena.“
Vyriekol vladyka a na chvíľu sa zamyslel. Potom dodal:
„Zároveň je táto smutná udalosť ale aj veľmi zlým znamením, ktoré nám zoslali naši dobrí starí bohovia. Veď istotne to vieš dobre aj ty, čo hovoria všetci naši najmúdrejší veštci.
Hovoria, že ak sa nešťastne utopí najstarší syn nejakej vdovy, tak postihne celý jej kmeň veľké pohroma, a to preto, lebo sa niečím ťažko proti svojím bohom previnili. Toto je ale zároveň aj výzva bohov pre mňa, aby som odvrátil zlý osud, ktorý nám hrozí, keď svojich bohov zradíme.
Preto to, čo som si zaumienil, musím čo najskôr vykonať. Musím odstrániť navždy Rastislava – zradcu našich bohov. Potom nám bohovia prepáčia a odpustia ťažkú vinu tohto ničomníka, ktorou na nás privodil ich hnev a ktorá by inakšie padla aj na nás i na naše deti. To sa nesmie za žiadnu cenu stať.
Zajtra hneď za rána pôjdem potešiť vdovu Verenu a dám jej priniesť aj niečo z nášho bohatého úlovku. Už bez muža nemala ľahký život a teraz ju postihla ešte ďalšia veľká strata.
# # # # # # # # # # # # #
Keď Dobromír neskoro večer už ležal na lôžku vedľa Drahoslavy, objal ju a položil ruky na jej stále ešte pevné prsníky a len čo zacítil, že jej lono sa rozochvelo túžbou po ňom a otvorilo sa pripravené ho prijať, tak plný prudkej žiadostivosti do neho vnikol, omámený jeho pulzujúcim vlhkým teplom.
Odrazu v jeho mysli už vôbec nebolo miesto pre rozhnevaných bohov a ani pre zradného Rastislava. Vzdialili sa z nej preč, akoby vôbec neexistovali.
Jediné čo pociťoval, bola vášeň a veľká láska k Drahoslave.
Pokračovanie nasleduje
