„Vyzerá to tak, že veru budem, syn môj. A budem musieť naozaj. A je strašné pritom, že budem s mojimi ľuďmi potom musieť zabíjať aj našich vlastných ľudí – Rastislavových bojovníkov. Nič sa však nedá robiť. Ak si chceme ochrániť našich starých dobrých bohov, tak sa to musí stať.
Tento muž je nehodný toho, aby ostal aj naďalej kráľom Staroslovákov v našej Veľkomoravskej ríši. Nehanebne a bez cti zradil vieru našich predkov a spreneveril sa Perúnovi, a to isté chce aj od nás.
Ak ho necháme aj naďalej vládnuť, tak nás všetkých prinúti, aby sme urobili to isté. Rastislav sa krčí a plazí v prachu pred ničomnými a zákernými Frankami. Sú to však len nespoľahliví a zradní ničomníci, ktorým nemožno nikdy v ničom dôverovať. Sú to zradcovia, ktorí ničomne zradili a zapredali aj svojich vlastných prastarých germánskych bohov a stali sa pokrstenými kresťanmi.
Nerozumiem prečo zradili svojich najdôležitejších bohov ako Donnara, Vodana, Asgarda i veľké bohyne Freyu i Loki. Vzdali sa ich, zneuctili ich a okradli o nich aj svojich potomkov. Ich najvyšší boh Donnar bol podobný nášmu Perúnovi, lebo aj ten vládol hromami a bleskami.
A preto musí naničhodný Rastislav zahynúť mojou rukou, aby som si bol istý, že ho už niet. Len potom nás už ako mŕtvy nebude môcť ozbíjať o našich bohov. Cítim v sebe, že takto to odo mňa žiada a chce sám veľký Perún. Pokladám za jeho jednoznačné znamenie, že sa na nás hnevá, keď teraz celé tri dni vrhal na zem blesky a vypúšťal hromy a zosielal aj na nás z neba strašné víchry, ktoré lámali hrubé stromy, akoby boli len trieskami. Urobil tu taký nečas, aký tu ešte nikdy predtým nebol.
Rastislav preto musí byť znesený z tohto sveta – zabitý mojou rukou. Prikazuje nám to sám Perún. A ak by sme mu nechceli vyhovieť, tak sa obráti proti nám a navždy nás zničí. Jeho moc nepozná nijakých hraníc. Perún je všemocný.
Teraz už viete synovia moji, prečo musím tiahnuť do boja proti Rastislavovi.“
O dobré dve hodiny neskôr, keď sa po bohatej spoločnej večeri od nich už vzdialili všetci členovia vladykovej družiny, tak Dobromír už sedel len celkom sám so svojou Drahoslavou vo veľkej sále hradiska.
Tá sa k nemu nežne privinula a začala hovoriť:
„Dnes predpoludním, keď si sa vybral do hôr na lov, tak sa dole v osade prihodilo veľké nešťastie. Nechcela som počas našej spoločnej večere rušiť skvelú náladu, ktorá tam vládla a preto sa o tom zmieňujem až teraz. A skutočne máš plnú pravdu, že Perún sa na nás veľmi nahneval, keď dopúšťa také hrozné veci.“
„Čo sa to také strašné stalo, povedzže mi to, moja milovaná!“
Drahoslava sa k vladykovi privinula ešte tesnejšie a keď začala rozprávať, tak sa jej oči zaslzili a hlas mala smútkom poznačený:
Pokračovanie nasleduje
