Príchod Avarov na územia Balkánu spôsobil odchod Turko-Bulharov smerom na západ. Len o sto rokov neskôr sú Avari ale už priamo v srdci Európy a vojensky spolupracujú so silným longobardským kráľom Alboinom, ako jeho spoľahliví a užitoční spojenci. V spoločnej, dobre organizovanej vojenskej akcii v roku 567 porazili a celkom zničili jeho germánskych súkmeňovcov, Gepidov.
Alboin svojim spojencom Avarom potom prenechal územia medzi Dunajom a Tisou, ktoré patrilo vyhladeným Gepidom, ktorí po zničujúcej porážke navždy prestali existovať ako národ. Odtiaľ Avari niekoľkokrát nebezpečne napadli aj mocnú ríšu Frankov. Pri jednom zo svojich útokov však pri Regensburgu (Rezno) utrpeli veľkú porážku.
V tomto prípade sa však ešte po nej dokázali pozbierať. Spojenectvo medzi Longobardmi a Avarmi trvalo len krátko a po porážke spoločného nepriateľa, Gepidov – Longobardi sa vtedy chceli sťahovať zo severu na juh a Gepidi im boli prekážkou v ich ceste – sa s Avarmi rozišli a tiahli ďalej na juh, smerom do severného Talianska, kde po príchode založili mocný štát v roku 568.
Ten sa časom ale stal tŕňom v oku mocným expanzívnym Frankom, a tak ho prepadli a celkom zničili. Udialo sa tak v roku 774. Touto porážkou sa skončila existencia národa Longobardov. Ako spomienka na nich ostal názov talianskej provincie Lombardie. Osud sa im kruto pomstil, a to, čo nemilosrdne urobili Gepidom, to napokon postihlo aj ich. Boli navždy vygumovaní z javiska dejín.
Hviezda avarskej slávy v Európe však tiež začala pozvoľna zapadať. V roku 626 sa ešte zúčastnili ako spojenci Peržanov útoku na Konštantinopol, ale spojenecká armáda utrpela veľmi citeľnú porážku. Avari boli veľmi zdecimovaní, a tak veľmi poklesla nielen ich úderná sila, ale aj ich vojenská prestíž bola značne poškvrnená. V dôsledku tejto pohromy pre Avarov stratili Slovania žijúci na západ od avarských území pred nimi strach i rešpekt a prestali im platiť dobrovoľný tribút. Podobne sa zachovali aj Bulhari, ktorí sídlili na východ od nich.
Posledný a rozhodujúci úder Avarom – ako sme už povedali – uštedrili Frankovia, ktorí ich tak s konečnou platnosťou eliminovali ako dôležitý mocenský faktor v Európe. Tento úder začal franský kráľ Karol Veľký, ktorý na svojich povestných, v dejinách dobre známych „avarských výpravách“, ktoré sú dátované v rokoch 791 až 803, veľmi oslabil a preriedil bojové šíky tohto ázijského „jazdeckého národa“, ktorému Európa vďačí za to, že jej jazdcov naučil používať strmeň. Boli to totiž Avari, ktorí tento dôležitý vynález priniesli na európsky kontinent.
O niekoľko rokov neskôr potom Pipin, syn Karola Veľkého, dobyl a zničil ich najdôležitejšiu pevnosť v Panónii, ktorá niesla meno „Kruh“, a do jeho rúk padla aj obrovská korisť, ktorou bol rozprávkami opradený zlatý poklad Avarov. Ten bol ukrytý v pevnosti. Avarská sláva po padnutí „Kruhu“ ostala navždy už len slávou zašlou a odvtedy už nikdy viac nevystupovali ako mocný a všetkými obávaný národ, ale len ako malé a veľmi roztrúsené zvyškové kmene, ktoré sa vo vojensko-politickej hre európskych mocností stali celkom bezvýznamné.
V priebehu ďalších sto rokov napokon zanikli celkom, pričom zčasti splynuli so Slovanmi, Byzantíncami a Bulharmi a dokonca aj s Turkami, ktorí sa už v desiatom storočí veľmi tlačili do Sýrie i do Anatólie, a to na úkor Byzancie, ktorá sa pod ich tlakom postupne musela stiahnuť z veľkej časti svojho ázijského teritória. Ako spomienka na Avarov ostali v Európe žiť ich pokrvní príbuzní – Maďari.
# # # # # # # # # # # # #
Dvesto avarských bojovníkov sa v ten podvečer na svojej lúpežnej jazde priblížilo celkom tesne k vodám Tisy a ďalej cválali už len popri nej, dúfajúc, že čoskoro narazia na nejakú malú rybársku osadu, ako vhodný objekt pre ich lúpež.
Boli to všetko mimoriadne bojachtiví a neohrození muži, zoceľení stovkami bojov a bitiek, ktorých nič nedokázalo odstrašiť a či odradiť od plánov, ktoré si zaumienili. Zabíjanie a potoky preliatej krvi, nárek a stony zranených, odseknuté hlavy a údy mužov, ako aj znásilňovanie žien, to všetko patrilo k ich spôsobu života a k ich vražednému remeslu.
Tlupa jazdcov odrazu na pokyn vodcu zastala a vodca si začal niečo hovoriť so svojím podveliteľom, pričom obaja divoko gestikulovali.
# # # # # # # # # # # # #
Avari sa pri svojich bojových ťaženiach správali celkom inakšie, ako sa to robilo pri podobných aktivitách vo vtedajšej Európe. Už tradične svojich porazených nepriateľov nebrali do zajatia – až neskôr sa naučili, že za zajatcov môžu požadovať výkupné.
Každého nepriateľa hneď zabili, a to isté robili aj so ženami, ale predtým ich znásilnili. Bez najmenšieho súcitu a bez milosti zabíjali aj deti porazených nepriateľov. Zásadne vždy išli do boja lační, s prázdnym žalúdkom. Boli presvedčení, že tak budú v boji oveľa agresívnejší a divokejší. Vtedy urobili všetko pre to, aby nepriateľa čo najrýchlejšie porazili a sa tak potom mohli najesť do sýtosti.
Ich vodcovia bojovali neohrozene vždy v prvom rade a svojou odvahou dávali príklad, ktorý musel nasledovať každý avarsky bojovník. Kto by si bol dovolil čo len najmenší prejav zbabelosti, ten by sa bol okamžite stal synom smrti rukou vlastných spolubojovníkov.
Myšlienkový svet Avarov bol úplne odlišný od myšlienkového sveta Európanov, ktorých v tom čase aspoň už čiastočne ovládli duch a kultúra kresťanstva. Z pohľadu Avarov, ktorí doma v Ázii nepoznali nič iné, ako širokú nedoziernu step, jurtu, svoje kone a zbrane, sa Európa musela javiť ako nevyčerpateľná zásobáreň najväčších bohatstiev, nesmierneho najprepychovejšieho luxusu a najrozmanitejších žien. Z toho dôvodu ich najviac zaujímali a lákali mestá, zlato a ženy.
Z čoho sa však najviac divili a čo nijako nevedeli pochopiť, to bola existencia kláštorov, plných žien. Do tvrdých avarských lebiek sa nemohlo zmestiť, ako bolo možné, že takmer všade, kade tiahli a lúpili, objavovali aj „veľké domy žien“, ohradené vysokými múrmi, kde nebolo nijakých mužov, len samé ženy a dievčatá a naviac všetko len panny.
Preto si priam nevyhnutne museli myslieť, že boli prichystané ako dary na ich poctu. A preto okrem boja nič nevyhľadávali s takou obľubou ako ženské kláštory, kde mohli dobre ukojiť svoj divoko temperamentný avarský pud.
Títo drsní avarskí muži z hlbokých útrob Ázie, ktorých horúca krv dokázala vzkypieť vášňou nielen v bojoch, ale aj pri pohľade na ženy, sa nesmierne tešili z množstva, na jednom mieste zhromaždených a nikým nechránených žien za nie príliš nedostupnými a pevnými múrmi. Z ich pohľadu boli tieto ženy ako kŕdle sliepok vo dvore, čakajúce na to, aby ich pochytali a si ich po svojom užili.
Nejeden avarský bojovník, ktorý už bol majiteľom množstva nalúpenej koristi sa tešil viac z novoobjaveného a nedotknutého kláštora, ako z ďalšej koristi. Každý udatný Avar miloval ženy takmer tak veľmi ako svojho koňa, a to bolo neobyčajne vysoké ocenenie, lebo koňa si cenil nadovšetko – viac ako vlastný život.
Pre kresťanov boli Avari stelesnenými diablami a tým si vysvetlovali aj to, že ako vyslanci pekelných mocností musia svoje diabolské násilie uplatňovať na nevinných panenských a bohabojných mníškach v kláštoroch.
# # # # # # # # # # # # #
Purpurovočervené lúče zapadajúceho slnka prenikali do očí fúzatých avarských jazdcov ako ostré ligotavé dýky. V plnom cvale dorazili na veľkú čistinku na brehu rieky. Na krátky ostrý povel vodcu zastala celá tlupa Avarov len niekoľko metrov od spenených vôd divoko prúdiacej rieky.
Na druhej strane Tisy, asi necelý kilometer od nich ďalej po prúde, stúpal k nebu na viacerých mestach dym. Avarom bolo okamžite jasné, že tam museli žiť ľudia. Či tam ale bola aj nejaká osada, kde by mohli urobiť bohatú korisť, to nemohli vedieť. V ceste im však v každom prípade bola široká a dravá rieka. Oči sa im však už blýskali dychtivosťou po koristi a po cudzích ženách a ich divoké pudy sa okamžite prebudili.
pokračovanie nasleduje
