„To ti však hovorím, že hromovládny Perún nikdy neopustí svojich verných, ktorí sa k nemu modlia a ho vzývajú a tvrdo nemilosrdne potrestá zradu tých, ktorí sa od neho odklonia a ho hanebne zapredajú.
Kresťania vraj preklínajú a zatracujú akéhosi Judáša, ktorý mal byť učeníkom ich Boha, Ježiša, za to, že ho zradil za hrsť strieborných, ktorých bolo len tridsať a vydal ho za ne na potupnú smrť.
Ak sú však takí dobrí a milosrdní, ako nám to nahovárajú a ak odsudzujú tak veľmi zradcu svojho kresťanského Boha, tak prečo potom od nás požadujú, aby sme sa tiež stali takými istými judášskymi zradcami nášho boha Perúna?
Na to mi nik z prívržencov Krista nevedel dať odpoveď.
Tu je však ešte niečo, čo ma tiež nesmierne hnevá.“ – vylieval si ďalej svoju zlosť vladyka, pričom mával rozčúlene rukami a pokračoval:
„Ide o to, že okrem mňa sú už len dvaja staroslovenskí vladykovia, ktorí odolávajú zámerom Rastislava a z moravských kmeňov dokonca ani len jeden jediný. Je to smutné, že majú taký strach pred Rastislavom, zbabelci.
Napriek tomu jedno viem iste.
Vo svojich srdciach všetci ostali verní hromovládnemu Perúnovi a veria len v neho a v ostatných našich bohov. Avšak ich zbabelosť a chamtivosť po odmene, ktorú im núka Rastislav za prijatie kreťanstva, je veľká a preto sa dajú bez protestov krstiť a stanú sa tak kresťanmi nie z presvedčenia, ale z prinútenia. Inými slovami sa stanú vyznávačmi viery, ktorej nerozumejú a ktorú si nectia.
Sú to ale najprekliatejší a najnehodnejší zradcovia, ktorí vôbec nemyslia na to, že ich zrada našej viery znamená to, že ak zrádzaju našich bohov, tak ich zrádzajú v mene všetkých našich generácií, ktoré po nás prídu.
Ich deti sa totiž už budú rodiť ako kresťania a nebudú už nič vedieť o bohoch svojich predkov a preto ich ani nebudú nikdy viac vzývať.
Preto Rastislava treba za každú cenu odstrániť a tak odvrátiť veľké zlo od nášho ľudu. Ak sa tak nestane, tak s Bohom Frankov, ktorého preberieme aj my, sa vytratia aj naše zvyky a tradície, veď všetky sú spojené s našimi bohmi.“
Vladyka sa odmlčal, vstal z kresla, podišiel k veľkému oknu a pozrel sa von. Pohladil pohľadom rozľahlé lesy, ktoré vôkol pokrývali všetko, kam len oko dohliadlo a ktoré tak veľmi miloval.
Potom sa obrátil k zvedovi, ktorý stál zmeravene uprostred komnaty a jeho hlas opäť zaznel:
„Teraz mi ale porozprávaj ďalej, čo je nové v Nitre a na Devíne, ako je to medzi Rastislavom a Svätoplukom, ako spolu vychádzajú? Obaja sú doslova posadnutí mocou a bažia po nej a chcú jej čoraz viacej vlastniť. Aj keď Svätopluk pritom viac myslí na svoj ľud a Rastislav len na svoje dobro.“
„Máš úplnú pravdu vladyka Dobromír, pre oboch je najvyšším životným snom len to, aby nadobudli čo najväčšiu moc. Sú síce blízkymi príbuznými a ako strýko a synovec držia spolu, ale to je len dovtedy tak, pokiaľ si myslia, že jeden môže použiť toho druhého vo svoj prospech, na dosiahnutie svojho cieľa.
A Rastislav bezpodmienečne potrebuje po svojom boku mladého energického a ctižiadostivého muža – akým Svätopluk nesporne je – aby mu pomohol upevniť ríšu, ktorá je stále ešte pomerne nejednotná.
Svätopluk mu zatiaľ ide po ruke a strýka podporuje a aj preto ho urobil nitrianskym kniežaťom. Sám sa zdržiava takmer vždy už len na Devíne.
Povráva sa však, že tam chce vybudovať mocné hlavné mesto Veľkomoravskej ríše. Zaiste je to skvelé a zmysluplné predsavzatie, lebo hrdé a nebotyčné devínske bralo, mohutne sa týčiace nad širokými dunajskými vodami, je strategicky mimoriadne dôležité a v hrdej nedobytnosti sa vysmieva každej dobyvateľskej snahe a útočníkom naháňa rešpekt a .....“
„Musím priznať, že to je skutočne veľmi dobrá myšlienka, aj keď to priznávam nerád, lebo ide o Rastislava,“ skočil zvedovi do reči Dobromír a dodal:
„Odtiaľ – z Devína, ako veľkého hlavného mesta, by bolo ľahšie zrealizovať plán, ktorý už dávnejšie navrhoval Svätopluk Rastislavovi a síce podnietiť korutánskych a podalpských Slovanov, aby sa pripojili do Veľkej Moravy, čím by sa zväčšila o ich územia, ktoré sú na juhozápad od nás.“
Pokračovanie nasleduje
