Anastázius v ten večer ešte dlho nemohol usnúť. V hlave sa mu prevalovali myšlienky. Musel myslieť na múdre slová derviša Maleka a tie mu neustále vírili mysľou. Pritom si plne uvedomoval, že to boli okamihy, keď sa jeho vlastný duch menil a rozširoval a nasával do seba múdrosti iných výnimočných ľudí. A tak sa teraz Malekova múdrosť stala aj jeho múdrosťou, lebo ju obsiahol naplno a ju prijal za svoju.
Kto sa nebráni prijať múdrosti z inej, cudzej kultúry, pre toho po čase už vôbec nebude cudzia, ale stane sa mu blízkou. A len skutočne opravdiví mudrci sa nebránia poznávať cudzie poznanie a cudzie múdrosti.
# # # # # # # # # # # # #
Už druhý rok sa chýlil ku koncu odo dňa, keď Anastázius vstúpil na pôdu Bagdadu. V Konštantinopole mu všetci dávali pocit, aký je veľký mudrc. Ale až teraz si to trochu začal myslieť aj sám – veď v Bagdade sa naučil nesmierne veľa nového, a to z najrôznejších oblastí poznania. Až tu sa naučil v matematike používať nulu, ktorú matematici v Byzanci vôbec nepoznali. Arabi poznali v tom čase rôzne matematické operácie, o ktorých sa učencom Byzancie ani len nesnívalo. Aj tie študoval a nasal do seba.
Anastázius v Bagdade prenikol veľmi hlboko aj do islamu a spoznal všetky princípy a základy jeho učenia. Hoci dovŕšil len dvadsiaty piaty rok svojho života, tak si už pripadal dosť starý.
Jeho život prebiehal intenzívne a rýchlo a bol nesmierne bohatý na rôznorodé neobyčajné zažitky a na nové a nové skúsenosti a preto jeho odbeh zdanlivo zrýchľoval rýchlosť času vnímanú jeho vedomím, a to mu dávalo pocit, že už veľmi dlho žije na svete.
A pomaly sa opäť začal u Anastázia dostavovať pocit – podobný tomu, ako ho premkol svojho času v Konštantinopole – že prišiel čas nového rozhodnutia – a hľadať novú zmenu vo svojom živote a či novú výzvu.
Mal ísť ďalej dopredu, ako žiadal od neho jeho skvelý rozum, alebo sa mal konečne vrátiť tam, kam ho posielal hlas jeho srdca – k Meline? Nie, nie,......hlas srdca volajúci ho k Meline, musel opäť raz umlčať.
Už oddávna ho lákala vo fantázii pramatka múdrosti, starobylá egyptská Alexandria. Už v Solúne o nej veľa počul od svojich učiteľov a tak vedel, že takmer všetci veľkí starogrécki mudrci tam boli na štúdiách a priniesli si odtiaľ množstvo poznatkov, ktoré potom vtiekli do filozofie i do ostatných vied antického Grécka. A preto mu teraz jeho racionálny rozum naliehavo odporúčal a doslova aj prikazoval, aby odišiel do Alexandrie.
Takže teraz bol zase raz na rázcestí rozhodovania sa medzi srdcom a rozumom.
Pred mesiacom mu prišiel list, v ktorom mu Melina plná smútku oznamovala, že na neho nemôže dlhšie čakať, lebo otec, že ju už veľmi naliehavo a dôrazne núti do sobáša s bohatým a vplyvným kupcom Melasom.
Po veľkom prosení a prelievaní sĺz, že jej povolil ešte jeden mesiac čakať na neho, ale že ak nepride ani po jeho uplynutí naspäť do Konštantinopolu, tak ju vydá za Melasa, a to aj proti jej vôli.
Ešte raz a naposledy ho naliehavo prosila, aby prišiel, ak ju ešte miluje.
# # # # # # # # # # # # #
Medzitým ho ale kalif Mutavakil dal nečakane zavolať k sebe do paláca a požiadal ho, aby sa na čele jeho posolstva vybral do Alexandrie a pomohol tam nastoliť pokoj a prímerie medzi kresťanskými koptami a tamojšími mohamedánmi, lebo sa tam množili krvavé zrážky.
Kalif mu povedal, že v tejto veľmi chúlostivej veci ho pokladá za najvhodnejšieho vyjednávača, ktorý dokáže najoptimálnejšie a najrýchlejšie upokojiť a vyriešiť nebezpečnú situáciu, lebo aj sám je kresťanom a zároveň aj skvelým znalcom islamu.
V žiadnom prípade nemohol odmietnuť naliehavú kalifovu žiadosť. V skutočnosti mu ale táto ponuka prišla mimoriadne vhod a aj v správnom čase. Veď predsa o Alexandrii sníval už dlhšie a teraz mal príležitosť ako vyslanec kalifa sa tam dostať rýchlo a bezpečne. Okrem toho ako kalifov vyslanec bude mať v Alexandrii všade a ku každému otvorené dvere.
To bolo pre Anastázia znamením, ako sa mu to stalo už viackrát v minulosti, že aj túto záležitosť jeho srdca s Melinou vyrieši za neho náhoda a či osud.
Úloha, o splnenie ktorej ho požiadal kalif, bola síce nebezpečná a vyžadovala nielen odvahu, ale predovšetkým veľkú rozvahu, múdrosť, výbornú rétoriku a schopnosť vedieť presviedčať. Tým všetkým ale Anastázius oplýval, a to naozaj hojnou mierou.
Už niekoľko dní po tom, ako bol u kalifa, napísal dlhý list Meline i jej otcovi, v ktorom im obšírne vysvetlil prečo musí nevyhnutne a neodkladne odísť do Alexandrie.
V liste už ale nebolo ani jediné slovo o láske k Meline. A ani ich neprosil, aby ešte trpezlivo čakali, kým sa predsa len raz vráti. Vecne im však vysvetlil, že nevie ako dlho sa tam zdrží, lebo vopred nemohol vedieť, ako sa tam veci vyvinú. Na záver však zdôraznil, že ide o nebezpečnú a riskantnú záležitosť a nevie nikomu povedať, či sa odtiaľ vôbec niekedy vráti.
To vyznelo tak, že bude v situácii, kde môže stratiť aj svoj život. Na to však vôbec nemyslel, keď jej to napísal – myslel na niečo celkom iné.
Myslel už na to, že v Egypte je veľa prekrásnych žien a jeho srdce sa po tom, čo oznámil Meline, opäť stalo voľným.
Voľným a prístupným pre novú veľkú lásku.
Nájde ju v Egypte? – čaká tam na neho?
Pokračovanie nasleduje
