Jeho učený priateľ Malek ibn Omar, ktorého spoznal krátko po svojom príchode do Bagdadu a ktorý bol jedným z najvýznamnejších dervišov v kalifovom meste a zároveň aj správcom jednej zo štyroch najdôležitejších mešít Bagdadu, mu vysvetlil tajomstvo úžasného rozmachu mesta.
Porozprával mu, že Bagdad dosiahol svoj nevídaný blahobyt a zároveň zažil aj nikdy predtým takú nevídanú stavebnú a architektonickú zmenu ako za čias slávneho kalifa Al Mamuna, syna iného významného kalifa, menom al Rašid.
V časoch Al Mamuna bolo v Bagdade až 27 000 luxusných verejných kúpeľov. V tom istom čase bolo Konštantinopole len okolo sto podobných zariadení. Za Mamuna bolo vybudovaných z uvedeného počtu kúpeľov viac ako 10 000.
Cez mesto neustále prechádzali veľké bohaté karavány, z ktorých početné prichádzali až z najvzdialenejších miest Ázie a pokračovali ďalej na svojej ceste do severnej Afriky a dokonca niektoré aj do Španielska. Bagdad sa tak stretával a konfrontoval s každým druhom luxusu vtedajšej civilizácie a aj z toho dôvodu sa stal obchodným i kultúrnym stredobodom sveta.
Malek, ako príslušník sporného islamského rádu dervišov však nenávidel z celej duše extrémny luxus, ktorý so sebou prinášal aj veľa nespravodlivosti a sklamania pre tých, ktorí si ho nemohli dovoliť. Verejne kritizoval nesmierne rozdiely medzi chudobnými a bohatými. Poukazoval vo svojich rečiach na to, že ani Korán a ani sám Mohamed niečo také nepripúšťajú a že každý, kto má veľa, musí zo svojho majetku odovzdať časť nemajetným a biednym. Preto nebolo divu, že bol tŕňom v oku veľkých boháčov i zámožných občanov.
# # # # # # # # # # # # #
Abasidskí kalifovia, ktorých dynastia vládla v Bagdade, keď tam bol Anastázius, boli neobyčajne tolerantní, veľmi otvorení svetu a cudzím vplyvom, a to predovšetkým vtedy, keď zbadali, že boli užitočným prínosom pre mesto. A Bagdad sa priam dychtivo a žiadostivo, plný zvedavosti dával ovplyvňovať cudzími kultúrami a občas aj cudzími náboženstvami.
V tomto smere bol vtedajší bagdadský islam celkom iný ako kresťanstvo, ktoré bolo veľmi silne pripútané na svoje tradície a na svoj kult a prísne ich strážilo pred inými vplyvmi, a tak sa postupne vyvinulo na náboženstvo, ktoré najviac operovalo s dogmami.
Bagdad čerpal veľmi veľa z tradícií prastarej perzskej rezidencie, z Ktesifonu, a tak sa islam internacionalizoval. Bohatstvo a prepych, ktoré vládli v kalifovom paláci boli rozprávkové a až vo vzdialenej Európe o tom kolovali nespočetné chýry a domnienky.
Najmä kupci a vysokí hodnostári ríše sa snažili napodobniť vo svojich palácoch a vilách niečo z veľkolepého paláca kalifa. Odievali sa do hodvábu a brokátu, pretkávaného zlatom a striebrom. Voňavkovali si šaty, vlasy i bradu a pravidelne navštevovali kúpele – čo bolo v Európe takmer neznáme.
V čase, keď Anastázius prišiel do Bagdadu, tak veľký a legendárny kalif Harún al Rašid (ktorý sa neskôr stal ústrednou postavou svetoznámej knihy arabských rozprávok Tisíc a jedna noc) bol mŕtvy už niekoľko desaťročí.
Bol to práve al Rašid, ktorý položil základný kameň pre neskoršie obrovské bohatstvo Bagdadu. Harún bol súčasníkom franského kráľa, Karola Veľkého a vládol obrovskej ríši, ktorá bola na podstatne vyššej úrovni ako všetky kráľovstva v Európe, z ktorých bola najvýznamnejšia práve Franská ríša. Ríša kalifa Harúna sa rozprestierala od Indie až po Gibraltár.
Ale jeho syn sa stal ešte významnejším vládcom ako bol jeho otec a nikto nevykonal pre Bagdad tak veľa ako on. Pre Al Mamuna, Rašidovho syna neexistovalo nijaké umenie a nijaké vedecké odvetvie, s ktorým by sa nebol zaoberal.
Kým za života jeho otca sa na kalifovom dvore stretávali predovšetkým filozofovia a básnici , tak jeho syn okrem nich pozýval na rozhovory a diskusie aj astronómov, matematikov a lekárov.
Aj v oblati ponímania náboženstva sa Mamun značne odlišoval od Rašida. Lebo Rašid k sebe pozýval len učencov Koránu, ale jeho syn si k diskusiám teologického charakteru pozýval aj kresťanských učencov, židovských rabínov a aj vyznávačov a exegétov staroperzského náboženstva Zaratustru.
Osvietenejší panovník ako Al Mamun vo vtedajšom svete neexistoval. A trvalo niekoľko storočí, kým sa aj kresťanská Európa mohla pýšiť v osobe nemeckého cisára Friedricha II., z dynastie Stauferovcov, podobnou osobnosťou.
Pokračovanie nasleduje
