61. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Predstavená sa síce trochu podivila jeho žiadosti, ale bez opýtania sa na jej dôvod, mu hneď vyhovela. Keď už stáli pred ním, tak si ich chvíľu prezeral pozorne jednu po druhej. Nenašiel však tú, kvôli ktorej meral takú dlhú cestu.

Obrátil sa teda k predstavenej a nahnevane sa na ňu osopil, že jej predsa jasne povedal, že chce vidieť všetky a že veľmi dobre vie, že jedna chýba. Predstavená i mníšky sa veľmi divili, odkiaľ len môže vedieť, že jedna neprišla s nimi. Neodvážili sa ho ale opýtať, ako je možné, že to vie.

Hneď ho však začali presviedčať, že tá čo chýba, je len taká úboha, v hlave trochu pomätená osoba a preto ju držia len v kuchyni. To Arkádia veľmi rozhnevalo a začal na mníšky kričať, že sa môžu hanbiť a či nevedia, že pred Bohom sú všetc ľudia rovní. Potom im prísnym hlasom prikázal, aby ju okamžite priviedli, že ju chce bezpodmienečne vidieť.

Predstavená sa po takom výbuchu emócií vážne rozhnevaného pustovníka celkom vystrašila z jeho hnevu a z jeho možných neblahých následkov a rýchlo dala privolať zvyšnú mníšku.

Sotva ju Arkádios uzrel v jej úbohých, takmer sa už rozpadajúcich handrách, bez kapucne, s hlavou omotanou len starou deravou onucou, ale so žiariacimi očami, upretými na neho, tak jej padol k nohám, objal ich a pobozkal jej obe ruky.

Potom ju požiadal , aby ho požehnala. Ona neprejavila ani najmenšiu známku údivu nad jeho konaním a požehnala ho, ako si želal. Bola totiž už dávno osvietená Duchom Svätým.

Všetky ostatné mníšky a aj predstavená kláštora úplne zmeraveli úžasom a až po chvíli sa abatiša spamätala a začala protestovať. Povedala pustovníkovi, že zrejme nevie čo robí, keď kľačí pri nohách hlúpej, zanedbanej a bláznivej  a zo všetkých v kláštore najbezvýznamnejšej osoby. A takú ešte aj prosí o požehnanie.

Starý pustovnik od hnevu celkom očerveňal a rozkričal sa na ňu tak, ako ešte nikdy na nikoho nekričal. Povedal jej, že ony všetky sú v porovnaní s ňou len hromadou pyšných bezbožných a nehodných žien, ktoré neslúžia Bohu, ale len svojim skrytým diabolským démonom, ktorých nosia vo svojom hriešnom vnútri.

Potom ju označil ako svoju, ale aj ich svätú matku – tak v Thesálii nazývali ženy, ktoré viedli naozaj bezúhonný a vysoko mravný duchovný život. Povedal im, že len ona je plná opravdivej zbožnosti a že nielen on, ale predovšetkým ony, si môžu len želať, aby v deň posledného súdu stáli pred Pánom s takou čistou tvárou, ako pred ním bude stáť ona.

Len čo to dopovedal, začala z ponižovanej mníšky na niekoľko okamihov vychádzať silná žiara. Keď to mníšky uvideli, tak sa jej vrhli k nohám a jedna po druhej s plačom doznávali, koľko zlého jej urobili, koľko sa jej bez príčiny naubližovali.

Odprosovali ju so slzami v očiach  a prosili o odpustenie. Jedna za to, že ju viackrát udrela do tváre, iná preto, že ju ťahávala za vlasy, ďalšia zas za to, že jej neraz vybuchnátovala chrbát.

Nebolo ani jedinej, ktorá by jej nebola spôsobila bolesť a príkorie.

Arkádius im prikázal, aby sa kajali za svoju pýchu, zlobu a ukrutnosť a ju odteraz uctievali ako najlepšiu a najzbožnejšiu. Potom jej ešte raz pobozkal obe ruky a vrátil sa do svojej pustovne, aby sa pokúsil dosiahnuť tú pravú zbožnosť, akú mala v srdci mníška, pred ktorou si pokľakol a bozkal jej ruky.

Najzbožnejšia z mníšok už ale nechcela ďalej ostať v kláštore, lebo jej vôbec nebolo po vôli, ako ju všetky mníšky každý deň znova a znova odprosovali a ako sa jej pritom nechceli pozerať do očí, hoci teraz nie z pýchy, ale z hanby.

Kam odišla a kde potom žila a kde zomrela, to nevie už nikto.

# # # # # # # # # # # # #

Keď mladý muž skončil svoje rozprávanie, tak všetci mlčali. Boli zjavne dojatí účinkom neobyčajne ušľachtilého posolstva, ktoré mierilo priamo do srdca každého človeka, aj toho najbezbožnejšieho.

Po nejakom čase sa ozval cisár:   

Pokračovanie nasleduje