„Bolo to už veľmi dávno, keď v jednom kláštore, vysoko v horách, pod Olympom boha Zeusa, žila mladá panenská mníška. Jej spolusestry ju považovali za posadnutú a bláznivú. Všetky mníšky sa jej preto vyhýbali a sa jej stránili, ba dokonca s ňou nechceli ani len stolovať. Ona však ani slovkom nereptala a sa nikdy nežalovala. A všetko prijímala s trpezlivou pokorou.
V kláštore pracovala stále len v kuchyni a vykonávala tam vždy len najpodradnejšie služby, lebo všetko čo bolo nepríjemné a špinavé, tak to musela urobiť len ona. Ale ani v takých prípadoch nikdy neprejavila jediné slovko nevôle a či odmietania. Najpodivnejšie však mníškam bolo to, že nijaká z nich ju počas tých rokov, odkedy bola v kláštore, nikdy nevidela jesť spoločne s ostatnými.
Nikdy si neprisadla k stolu, keď všetky mníšky jedli a nikdy si nevzala zo stola nič z toho, čo tam bolo pripravené ako pokrm. Vždy sa uspokojila len s tým, čo našla medzi zvyškami jedla, keď umývala riady.
Nikdy nikoho neurazila a nikdy neukazovala na sebe hnev na niekoho. Nebola nikdy ani smutná, ani veselá, vždy ukazovala tú istú tvár. Nehovorila príliš veľa, ani príliš málo. A nikdy na sebe nedala znať, že ju to bolí, keď ju urážali a ponižovali a nebolo to zriedkavo.
V tom istom čase žil na opačnej strane Olympu jeden zbožný muž, pustovník, menom Arkadios. Ľudia ho nesmierne uctievali, bol pre nich ako nepoškvrnený svätec. Veľmi často ho v jeho pustovni navštevovali nešťastní, životom zlomení ľudia a žiadali ho o múdru radu. Niektorí ho uctievali viac ako patriarchu v Konštantinopole a držali sa každého slova, ktoré vyslovil. A boli prešťastní, keď im udelil svoje požehnanie.
Aj on sám bol presvedčený o svojej mimoriadnej zbožnosti a svätosti, akou sa máloktorý veriaci vyznačoval.
Jednej noci sa mu však vo sne zjavil anjel a prehovil k nemu: Arkadios prečo si taký pyšný a hrdý na svoju zbožnosť a na svoj pustovnícky život? Ak chceš videť ženu, ktorá je oveľa zboznejšia, svätejšia a pokornejšia ako si ty, hoci ju za to nikto neoslavuje a ani nikto nechodí za ňou pýtať si rady a požehnanie, tak urob to, čo ti teraz poviem.
Choď sa čo najskôr pozrieť na opačnú stranu tvojho vrchu do kláštora zbožných mníšok, ktoré ale vôbec nie sú také zbožné ako sa dávajú. V tom kláštore nájdeš ženu, ktorá je zaodená v úbohom starom, celkom už rozodratom mníšskom habite a s ktorou nechce hovoriť ani jediná z ostatných mníšok v kláštore, hoci si, podobne ako aj ty, pyšne namýšľajú, aké sú len zbožné, bezúhonné a ako veľmi milujú Boha a ako mu oddane slúžia.
Táto žena, o ktorej ti hovorím, je však oveľa zbožnejšia a lepšia ako vy všetci, lebo vôbec nepozná pýchu, ale len pokoru. Vo svojom srdci totiž nosí veľkú, čistú a ničím nepoškvrnenú lásku k Ježišovi. A nosí v srdci aj nekonečnú trpezlivosť. To je to, čo je Bohu najmilšie, a to je to, čo je najvyššia možná zbožnosť. A to bolo v nej už dávno predtým, ako prišla do kláštora a stala sa mníškou. Preto jej srdce bolo u Boha už vtedy, keď ho ešte ani vedome nehľadala a nebola v kláštore a preto aj Boh bol už vtedy s ňou.
Všetky ostatné mníšky, ktoré sa pokladajú za zbožné a jej len ubližujú a ju ponižujú, ubližujú aj Bohu a preto im chýba pravá zbožnosť. Ty si síce tiež veľmi blízko k Bohu, lebo žiješ sám vo svojej pustovni a nezište pomáhaš iným ľuďom. No práve preto sa pokladáš za výnimočného a za lepšieho ako sú všetci ostatní.
To ale znamená, že si celkom nedokázal vyhnať pýchu z tvojho srdca. A preto ani tvoje srdce nemôže byť celkom u Boha, tak ako je u Boha srdce tejto zbožnej mníšky. Len ona je naozaj zbožná, lebo táto žena nie je poškvrnená ani len náznakom niečoho, čo by bolo hriešne alebo nečisté.
Arkadios bol taký prekvapený a zarazený z toho, čo sa mu v noci prisnilo a čo mu anjel zvestoval, že trvalo nejaký čas, kým sa z toho spamätal. Bol veľmi zarmútený, lebo odrazu videl sám seba inými očami. Preto už neváhal ani okamih a vydal sa na cestu do kláštora. Bolo to po veľmi dlhom čase, čo svoju pustovňu opustil.
Keď po niekoľkých hodinách prišiel ku kláštornej bráne a požiadal, aby ho vpustili dnu, tak mu ihneď vyhoveli, hoci do kláštora nesmel vstúpiť žiadny muž. Arkadios však bol známy široko ďaleko a ako svätec mal znamenitú povesť.
Predstavená kláštora si preto pokladala za veľkú česť, že ich prišiel navštíviť. Jeho návšteva ju ale veľmi prekvapila, lebo si vôbec nevedela predstaviť, aký mohol byť jej dôvod. Zvedavosť ju priam spaľovala, ale sa ho neodvážila opýtať, čomu vďačia za jeho príchod.
Už skoro sa to ale mala dozvedieť. Keď prešli peknou udržiavanou záhradou a vstúpili do budovy, tak Arkadios požiadal predstavenú, aby dala zavolať všetky mníšky.
Pokračovanie nasleduje
