„Konštantín zo Solúna je nielen znamenitým filozofom, ale je aj skvelým diplomatom. V tomto poslaní vykonal pre nás a pre našu ríšu už nejednú veľmi prospešnú službu a sme mu za to veľmi vďačný a zaviazaný našou cisárskou vďakou. Všade na týchto diplomtických misiách ho sprevádzal aj jeho brat Metod.
Svojho času sme Konštantína poverili aj vedením jedného veľmi významného diplomatického posolstva, ktoré ho zaviedlo k Arabom do ich hlavného mesta Bagdadu. Jeho misia tam dosiahla veľký dôležitý úspech. O našom Konštantínovi sa veľmi obdivne a uznanlivo vyslovil aj tamojší kalif, ktorý by ho bol najradšej hneď vzal do svojich služieb.
Potom neskôr sme ho o dva roky poslali na čele sprievodu, v ktorom boli viacerí naši významní diplomati, do ríše Chazarov, kde ho prijal krymský veľkochán. A Konštantín tam s ním viedol úspešné rokovania. Okrem toho jeho ľudia, ktorí s ním tam boli, objavili v jednom malom meste, keď sa už vracali späť domov, vzácny nález. Boli to relikvie pápeža svätého Klementa, ktoré odkúpili, no a samozrejme, že ich priniesli so sebou. Teraz sú uložené v jednom malom kláštore blízko Atén.
V súčasnosti sú obaja bratia, Konštantín i Metod opäť mimo Byzancie. Odišli na učené diskusie do egyptskej Alexandrie, kam ich pozvali vrcholní predstavitelia nám príbuznej cirkvi koptskej. Koptský patriarcha ich pri tej príležitosti aj požiadal, aby urobili niekoľko teologických prednášok na tamojšej svetoznámej univerzite.“
Anastázius počúval cisára pozorne, ale len s predstieraným záujmom, lebo o všetkom, čo rozprával, bol už dávnejšie veľmi dobre informovaný. V žiadnom prípade samozrejme nemohol dať najavo, že to už počul. Niečo také by bolo priam trestuhodne neodpustiteľné a celkom iste by to malo za následok stratu priazne, ktorú mu cisár prejavil už tým, že tu smel byť prítomný.
Cisár sa odrazu odmlčal, pozrel sa skúmavo a hlboko do očí mladíka a nečakane sa ho opýtal:
„Teraz máme na teba jednu otázku, Anastázius, syn Georgia zo Solúnu. A sme veľmi zvedavý na tvoju odpoveď.
Povedz nám, či si pobožný a čo znamená pre teba byť pobožným? Pýtame sa ťa to preto, lebo sme sa dopočuli, že sväté omše navštevuješ len veľmi zriedkavo. A veľmi radi by sme od teba počuli aj to, čo si myslíš o uctievaní svätých relikvií a svätých obrázkov nášho Pána, Ježiša Krista, Márie jeho matky, Otca nebeského, ale aj svätých a mučeníkov Aký máš na to názor?“
Každý mladík by sa bol roztriasol, keby bol mal cisárovi odpovedať na také nebezpečné a nepríjemné otázky.
Medzičasom už všetci spolu aj s cisárom sedeli za veľkým okrúhlym, pekne vyrezávaným stolom z cédrového dreva. Ten sluhovia priniesli do tejto miestnosti vždy vtedy, keď cisár pozýval mudrcov na večery učených rozhovorov. Vtedy dával najavo, že je jedným z nich a že v tom čase sú si všetci rovní a že tak aj môžu hovoriť – ako rovní s rovným.
Aj z toho dôvodu Leon Grammatikos i Fotios už predtým poučili Anastázia, že sa nemusí ničoho obávať a pri tejto príležitosti môže hovoriť celkom otvorene a slobodne a povedať si svoju mienku. Zdôraznili, že pri tejto príležitosti Michal akoby prestal byť cisárskym Majestátom a neomylným polobohom, ale že sa vtedy stáva len nesmierne zvedavým človekom, ktorý sa chce dozvedieť a naučiť čo najviac od najmúdrejších učencov Byzancie.
Anastázius bol celkom iný ako jeho rovesníci. Cisárová zvláštna otázka v ňom nevyvolala ani len najmenší nepokoj. Jeho slová zneli pokorne, ale sebaisto, keď začal hovoriť:
„Najjasnejší Majestát, dovoľte mi, aby som na vašu otázku odpovedal nasledujúcou veľmi poučnou historkou. Neviem, či je pravdivá a či sa tak naozaj odohrala, ale obsahuje veľmi závažnú myšlienku a reflektuje veľmi výstižným spôsobom práve to, čo ja chápem a preciťujem ako pravú pobožnosť a ako najvznešenejšiu a najčistejšou vieru v Najvyššieho.
Táto historka je veľmi dobre známa u nás v Solúne, lebo pochádza zo susednej Thesálie. V Konštantnopole je ale len málokomu známa a myslím si, že nie je známa ani vášmu Majestátu.“
Cisár sa rozosmial a povedal:
“Prekvapil si ma s tvojou prefíkanou odpoveďou. Nečakal som také niečo. Vyhol si sa veľmi šikovne, aby si mi povedal tvoj vlastný názor a ukryl si ho veľmi rafinovane do akejsi historky. Som si celkom istý, že som o nej nič nepočul. Ale určite môže byť veľmi zaujímavá a istotne aj poučná, keď si ju taký múdry mladík, akým určite si, zvolil za svoju odpoveď na moju otázku. Tak začni rozprávať, som už veľmi zvedavý.“
Anastázius sa sotva badateľne usmial. Bol spokojný s cisárovou reakciou, očakával ju a tak začal rozprávať:
Pokračovanie nasleduje
