Až v Konštantinopole si Anastázius po čase uvedomil, že tradičná zaužívaná forma byzantského života je vo svojej podstate a najmä v porovnaní s pestrosťou Orientu, dosť stereotypná a značne strohá a niekedy i pochmurne pôsobiaca, a to predovšetkým zásluhou svojej rigoróznej ortodoxie.
Bolo to preto, lebo Byzantínci sa veľmi striktne riadili predpismi a pravidlami svojej extrémne konzervatívnej spoločnosti, ktorej tak hrozilo nebezpečenstvo čoraz väčšej strnulosti a ťažkopádnosti.
Hoci v nej bolo obsiahnuté takmer všetko čo vyniesla starogrécka a rímska kultúra, tak jej veľmi chýbal zmysel Grékov pre slobodu a toleranciu, ale aj nadšenie Rimanov pre hýrivo rozmarnú veselosť a bezuzdné zábavy. Preto sa Byzancia v priebehu stáročí stávala čoraz sterilnejšia a skostnatelejšia.
A tak nebolo divu, že v takej situácii orientálny element, ktorého symbióza s Byzanciou sa prejavovala najintenzívnejšie práve v Konštantinopole, pôsobil ako životodárny elixír na fádnu a neraz unudene pôsobiacu ortodoxnú byzantskú spoločnosť, ktorá budovala čoraz väčšiu byrokraciu, a tá ako pavučina omotávala a ovládala celý štát, i cirkev a tým aj celú spoločnosť.
Anastázius veľmi miloval pestrosť a rozmanitosť života, a tak sa mu nadovšetko páčila symbióza kultúr za predpokladu, že sa navzájom rešpektovali. Pochopil, že z ich vzájomného oplodňovania sa vznikali nové formy a nové možnosti prejavov života.
Konštantinopol mu to všetko v hojnosti ponúkal a preto ho z celého srdca miloval a obdivoval. Na svojich potulkách okrajovými štvrťami mesta neraz obdivne skúmal a si pozeral neuveriteľne dômyselný a perfektne vybudovaný obranný systém mesta, pozostávajúci z trojitých opevňovacích hrubých múrov a hlbokej vodnej priekopy, ktorú dal urobiť už v piatom storočí cisár Theodozius II.
Bol to nesporne najskvelejší vojensko-technický výkon vtedajšej epochy. Hlavné mesto Byzancie sa stalo najdôležitejšou a poslednou obrannou baštou kresťanstva proti prípadnému nepriateľovi z Ázie, ktorý nedal na seba dlho čakať.
Nad mestskými bránami Konštantinopolu sa skvel veľký nápis v zlatých písmenách: Kristus, náš všemocný Boh zlomí víťazoslávne silu a moc každého nepriateľa
Nápis oznamoval všetkým potenciálnym nepriateľom Byzancie, že obyvatelia mesta majú neotrasiteľnú vieru v mimoriadnu ochranu a priazeň svojho Boha, ktorý v prípade útoku zasiahne a zničí každého, kto napadne mesto.
Presvedčenie o nedobytnosti hlavného mesta, ktoré jeho obyvatelia nosili v srdci bolo živým a nezvratným dôkazom ich viery, že Boh ich mestu určil večnú existenciu, a to navzdory všetkým jeho nepriateľom.
# # # # # # # # # # # # #
„Kali mera – dobrý deň, Anastázius, čakáš na nás už dlho?“
Ozval sa hlas za chrbtom mladého muža a vytrhol ho z jeho rozjímania o meste, ktoré sa stalo jeho domovom a o ktorom vedel, že na neho nezabudne nikde, kamkoľvek by ho život aj zavial.
Hlas, ktorý ho pozdravil, patril ctihodnému učenému Fotiovi. Vedľa neho stál Leon Grammatikos a žičlivo sa usmieval na svojho múdreho obľúbeného žiaka. Podali si ruky a potom, keď ich Anastázius ubezpečil, že hoci prišiel priskoro, takže čas mu ubiehal rýchlo, lebo premýšľal, pozoroval a reflektoval, sa spoločne vybrali do paláca, k cisárovi Michalovi.
Leon bol muž impozantnej vysokej postavy a hoci už mal vyše šesťdesiat rokov, vyznačoval sa stále ešte obdivuhodne vzpriameným držaním tela a pružným krokom. Mal takmer Anastáziovu výšku a na Byzantínca bol veľmi vysoký. Vyznačoval sa priam železným zdravím a ešte nikdy nebol vážne chorý. Zlé jazyky o ňom šírili chýry, že pije akýsi bosorácky nápoj, ktorý si sám tajne varí a ktorý mu zaručí dlhý život v plnom zdraví až do sto rokov.
Ak sa ho však na to oýtal niekto z jeho priateľov alebo z jeho študentov, tak len nedbalo hodil rukou, z chuti sa rozosmial a povedal, že má svoj vlastný nápoj, ktorý pravidelne a s obľubou pije (v stredovekej Byzancii bola veľmi rozšírená viera na liečivé sily rôznych bylinkových odvarov a nápojov), že mu ho ale neporadila žiadna bosorka, ale že recept na svoj nápoj našiel v starých písomnostiach legendárnho starogréckeho lekára, mýtami opradeného Asklepia, ktoré sa už pred mnohými rokmi stali jeho osobným vlastníctvom. Ešte obyčajne zvykol dodať, že v jeho prípade však nie je rozhodujúci nápoj, ktorý užíva, ale že oveľa dôležitejšie pre zdravý a dlhý život je každodenná spokojnosť a vnútorná vyrovnanosť a ustavičné štúdiá a premýšľanie o neobyčajných veciach. Zdôraznil, že to je základ jeho pevného zdravia.
Pokračovanie nasleduje
