Dôvera a viera v niečo a či v niekoho pomáhajú veľmi a aj liečia a Johannes bol nielen znamenitým lekárom, ale aj človekom, ktorý si vedel neobyčajne rýchlo získať dôveru svojich pacientov, ale aj iných ľudí. A viera v neho i v jeho lekárske schopnosti mu tiež pomáhali účinne pri liečení chorých. A aj Filogéna mu hneď dôverovala a preto aj veľmi rýchlo vyzdravela.
Celé mesto po jej zázračnom uzdravení nehovorilo niekoľko týždňov o ničom inom, ako o tejto udalosti a o Johannovi z Kapadokie, ako o zázračnom lekárovi. Našli sa však aj takí, ktorí tvrdili, že rozhodne musí mať spojenie s diabolskými mocnosťami, lebo inakšie si vraj nemožno vysvetliť jeho priam neskutočné liečiteľské úspechy. Iní ich však rýchlo zahriakli a hovorili, že má od Boha mimoriadny dar, aby tak mohol pomáhať ľuďom a liečiť ich aj vtedy, keď tam ostatní lekári už nevedia žiadnu radu.
Herec Eufémios sa mu však plný dojatia prišiel poďakovať, lebo vyliečenie mladej kňažnej veľmi pomohlo aj jemu a zachránilo mu nielen česť a dobré meno, ale možno aj hlavu.
# # # # # # # # # # # # #
Bolo krátko po pol šiestej večer, keď sa Anastázius blížil k palácu cisára. Začiatok „večera múdrych rozhovorov“ bol stanovený na šiestu hodinu. Prišiel zavčasu a ako prvý. Ani Fotios, ani Leon Grammatikos neboli ešte pred bránou paláca, kde sa mali podľa dohovoru stretnúť, aby potom spoločne išli k cisárovi. Aby si skrátil čakanie, tak sa začal prechádzať po Augusteu – po širokom predpalácovom priestranstve, ktoré na jednej zo svojich strán hraničilo s cisárskym hypodromom.
V hrudi pociťoval silné vzrušenie - v paláci cisára dosiaľ nebol ešte nikdy. A dnes sa mu dostalo veľkej pocty, že sa smel, spolu s najmúdrejšími učencami Byzancie, zúčastniť filozofických rozhovorov v paláci za prítomnosti samotného cisára.
Už sa sotva vedel dočkať, ako bude môcť obdivovať po celom svete vychýrenú jedinečnú, doslova rozprávkovú nádheru vnútornej architektúry cisárskej rezidencie.
Srdce mu divoko búšilo, veď len máloktorému obyčajnému smrteľníkovi – za akého sa vo svojej skromnosti pokladal aj on – sa dostalo takej nesmiernej pocty, že mohol sedieť v bezprostrednej blízkosti byzantského cisára a dokonca ho ešte aj načúvať a s ním aj diskutovať.
To, čo cítil, nebol však nijaký strach, ale iba veľké vzrušenie, lebo učeného rozhovoru sa neobával ani len prinajmenšom. Vedel veľmi dobre, že má veľké množstvo vedomostí a bol si vedomý aj toho, že vie neobyčajne pútavo rozprávať a aj vášnivo diskutovať. A bolo mu dobre známe aj to, že hoci panovník Byzancie býval občas náladový a vrtošivý, tak si na druhú stranu veľmi cenil múdrosť slova a nobyčajné poznanie. Preto si Anastázius bol celkom istý, že to, čo v tomto smere dokáže cisárovi ponuknúť, tak ho to istotne bude zaujímať.
Oprel sa o veľký kamenný, asi poldruha metra vysoký míľnik uprostred Augustea, od ktorého boli vymerané a na ňom vyryté všetky vzdialenosti k nadôležitejším mestám v Byzancii, ako aj k Rímu.
Na chvíľu uprel zrak na veľkú nadživotnú sochu cisára Konštantína Veľkého, otca a zakladateľa tohto veľkolepého mesta, ktorá stála na pokraji Augustea, presne oproti hlavnému vstupu do paláca. Zamyslene ju pozoroval. Konštantín sedel na koni, v jednej ruke držal meč a druhou si trochu clonil pohľad upriamený do diaľky cez vody Bosporu až k brehom Ázie.
Jeho hrdá majestátna póza vyžarovala nebojácnosť a nadľudskú energiu a Konštantín akoby chcel vliať svoju odvahu aj obyvateľom Európy, aby potlačili svoje stáročne strachy pred nebezpečím z Ázie a akoby zároveň aj chcel povedať: „Neobávam sa ťa, ty nedozierne obrovská Ázia! Moje mesto a moja ríša obstoja v boji aj proti tebe.“
A akoby vo svojej prezieravej múdrosti bol vedel, že to bude platiť jedno celé tisícročie. Až potom sa mala jeho tisícročná ríša doslova rozsypať ako domček z karát pod divokými a napokon aj nezadržateľnými nájazdami tureckých kmeňov túžiacich po krvavých bojoch, po bohatej koristi a po dobíjaní nových a nových území.
Žiaľ, dôležitú rolu pasívneho, ale účinného pomocníka krvilačných Aziatov malo zohrať práve to mesto, z ktorého Konštantín vyšiel a ktorého bol cisárom, Rím.
Bola to zrada celého kresťanstva – jedna z najväčších a najďalekosiahlejších zrád v dejinách ľudstva. Zrada, ktorou západné kresťanstvo zradilo svojich kresťanských bratov na východe a vydalo ich napospas hordám tureckých moslimov.
# # # # # # # # # # # # #
Z Augustea viedlo niekoľko širokých ulíc, skrášlených impozantnými kolonádami, až dole k Zlatému rohu. Boli to najrušnejšie ulice mesta a život v nich pulzoval od skorého rána až do neskorého večera fascinujúcou dynamikou. V nej sa intímne snúbil Orient so Západom a Ázia s Európou.
Anastázius si v priebehu času, ktorý strávil v Konštantinopole, veľmi obľúbil orientálny spôsob života, ktorý mesto veľmi štedro ponúkalo. Jeho obraz bol veľmi poznačný a ovplyvnený Orientom. Stretávali, prelínali a navzájom sa v ňom obohacovali rímska a grécka architektúra so svojimi kontrahentami, arabskou a perzskou architektúrou.
Azda najlepšie a najvýstižnejšie Konštantinopol charakterizovali jeho typické, orientálnym spôsobom zakrivené, kľukaté uličky, ktorých obyvatelia prejavovali skvelý zmysel pre obchodovanie tak s orientálnym, ako aj s európskym tovarom.
Pokračovanie nasleduje
