4. časť: Ako sa z Ježiša stal boh. Kristus-dogma

Aby sme mohli porozumieť psychologický význam viery príslušníkov odštiepného židovstva (ako aj to, v čom bola pre nich jej dôležitosť), teda novej židovskej sekty, neskôr teológmi „prerobených“ na prvých kresťanov, tak je potrebné analyzovať situáciu ľudí, ktorí sa stali jej základom.

Išlo o širokú masu Židov, ktorí boli na najnižšom stupni spoločenského rebríčka. To znamená, že to boli najúbohejší a najchudobnejší ľudia. Boli to predovšetkým proletári Jeruzalema a sedliaci bez vlastníctva ornej pôdy, ktorí sa v lete nechali najímať  za žobrácku mzdu bohatými latifundistami na vidieku.

Ich situáciu neustále zhoršoval rastúci politický útlak. Tlačil na nich jednak uzurpátor Rím a jeho koristnícky a hrubo bezohľadní miestodržitelia, ktorí ovládali Izrael (a nemali nič iné v hlave, ako sa čo najviac obohatiť) z vlastného rímskeho mesta v krajine, ktoré nieslo hrdý rímsky názov Cesarea, a tak bolo stálou upomienkou na rímskeho cisára; okrem toho ich súčasne sužoval aj rastúci ekonomický útlak.

Dane, ktoré museli platiť Rímu a okrem toho aj svojmu nenávidenému kráľovi Herodesovi (nemal čistý židovský pôvod), boli absolútne neúnosne. Viackrát preto došlo k vzburám, ktoré rímski vojaci a Herodes krvavo potláčali.

V tejto mase ubohých, ktorí nevideli žiadne východiko z bezútešnosti brutálne tvrdého života, postupne narastala silná túžba a nutkanie po zmene pomerov politických i religióznych.

V priebehu času sa tak začali formovať nové religiózno-revolučné hnutia. V jednoduchom ľude narastal odpor aj proti vládnúcim predstaviteľom židovského náboženstva – saducejom a farizejom. Ľud ich obviňoval z kolaborácie s otrokárskym Rímom a tiež z toho, že zradili odkaz Šalamúna, Dávida i starých prorokov Izraela. Niečo také bolo predsa neodpustiteľné.

pokračovanie nasleduje