38. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

„Premúdry Eutymios, to ale rozprávaš o veľmi vzdialenej dobe. Veď keď sa len pozrie človek okolo seba i do diaľky, tak si hneď uvedomí, že takmer žiadny z početných národov sa ani len nepribližuje svojou úrovňou našej vyspelej byzantskej kultúre a našej vysoko rozvinutej civilizácie.

Národy, ktoré žijú okolo nás, ale aj ďaleko od nás, ako Avari, Bulhari, Slovania, Skýti a i vzdialenejšie maloázijské národy, ale aj Germáni a ďalší, sú v podstate viac či menej barbarské a zaostalé. Ovláda ich len zlo a negatívne emnócie a chcú len koristiť a zbíjať, lebo v podstate nevedia tvoriť a budovať.

Ešte vôbec neobjavili múdrosť rozumu a schopnosť kreativity, akoby vôbec nemali schopnosti na objavovanie nových vecí a nových možností. Žijú síce s nami, ale napriek tomu sa od nás nevedia nič naučiť. Namiesto toho by nás najradšej o všetko pripravili a si to privlastnili. Ich myslenie zaostáva za naším myslením o niekoľko storočí.“

„To je pravda, môj milý Anastázius, ale nazabúdaj na to, že to všetko sú pomerne mladé národy, ktoré sú len na začiatku svojej cesty a sa musia ešte veľmi veľa učiť a to vyžaduje čas, veľa času. Možno by sme mali k nim vyslať našich učiteľov a pomôcť im a potom by ich vývoj napredoval rýchlejšie. Ak by sme konali tak a neviedli s nimi vojny, tak jedného dňa by boli tak ďaleko, že by sme si navzájom dobre rozumeli a mohli by sme vedľa seba žiť v pokoji, mieri a priateľstve.“

Bolo už veľmi neskoro, keď sa Anastázius začal lúčiť so svojím učiteľom. Eutymios ho vyprevadil až k bráne a dojate ho objal. Na rozlúčku mu ešte povedal:

„Si pre mňa ako vlastný syn a ako taký ním ostaneš navždy. Napriek tomu ti nechcem dávať žiadne otcovské rady do života, ako to zvyknú robievať otcovia, keď ich synovia od nich odchádzajú na vlastnú cestu životom. Radiť treba len tam, kde vieme, že naše deti nemajú dosť múdrosti a poznania a nevedia správne konať len na základe rozhodnutí svojho vlastného rozumu.

Keď sa teraz na teba posledný raz pozerám, tak nepociťujem potrebu dať ti čo len jednu radu, lebo som si istý a dobre viem, že na svojej životnej este si sa dostal už v mladom veku tak ďaleko, že si vo všetkom, čo ťa v živote postretne, budeš vedieť poradiť celkom sám. Už teraz sa múdrosťou vyrovnáš mnohým našim veľkým a starým mudrcom.

Múdrosť však nikdy nie je samozrejmou výsadou staroby. Kto nepracuje na tom, aby ju neustále nadobúdal a zveľaďoval, tak môže žiť hoci aj sto rokov a aj tak z nej nebude mať ani len trošku.

Vo svojich myšlienkach často zaletím za tebou, keď už budeš ďaleko odtiaľto a budem spomínať na naše spoločné rozhovory, ktoré boli pre mňa vždy veľkým zážitkom. Viem, že aj ty budeš často spomínať na svojho starého učiteľa a priateľa. Nech ti žehná všemohúci Boh a nech sprevádza všetky tvoje kroky, kamkoľvek ťa tvoje budúce cesty aj zavedú.“

„Najdrahší Eutymios“, lúčil sa s ním dojatý Anastázius, ťažko zadržujúc slzy a pokračoval:

„Tvoje pravdy a tvoje veľké múdrosti mi navždy otvorili oči a ducha pre pravý zmysel fenoménov a vecí, lebo z tvojich úst som počul a sa dozvedel mnohé veci, o ktorých nikdy nehovorili ani iní veľkí mudrci a nejeden z nich len vydával za pravdu niečo, o čom možno vedel, že je to len klamstvo, ale pochádzalo od veľkej autority, ktorú všetci pokladali za neomylnú.

A preto – poli eucharisto, daskalos mu, ja olos ke cherete, ďakujem veľmi, učiteľu môj, za všetko a dovidenia“.

# # # # # # # # # # # # #

Posledný deň Anastáziovho pobytu v Solúne sa v meste konal veľký tradičný jorti tis salasa – sviatok mora. Všetko na uliciach a domoch bolo vyzdobené pestrými kvetami, vencami, farebnými stuhami a najrôznejšími dekoráciami znázorňujúcimi početné postavy starogréckej mytológie, ktoré nejakým spôsobom súviseli s morom a moreplavbou. Na mnohých miestach bolo vidieť obrazy, sochy a sošky boha mora Neptúna.

Hoci boli Byzantínci bohabojní kresťania, aj tak dokázali bez najmenších problémov a či pocitov hriechu spojiť svoju vieru v jediného Boha všemohúceho so svojou vernosťou ku starým kultovým religióznym symbolom a božstvám antických Grékov.

Panteón starogréckej mytológie bol všetkým Byzantíncom dôverne známy a preto patril neodmysliteľne nielen k životu občanov Byzancie, ale slúžil aj ich veselému pobaveniu.

Ulicami mesta prúdili celé zástupy slávnostne vyobliekaných veselých a veľmi hlučných ľudí. Solún bol na prasknutie preplnený, lebo mesto zaplavili nielen obyvatelia z blízkeho okolia, ale i zo vzdialenejších oblastí. Sviatok mora ich priťahoval ako magnet. Solún bol najväčším mestom vtedajšej Makedónie.

Najrušnejšie bolo v prístave a v jeho bezprostrednom okolí. Bola tam najpestrejšia výzdoba a vo vodách prístavu defiloval veľký počet sviatočne okrášlených lodí a člnov. Na viacerých bol postavený malý oltárik boha Neptúna.

Ulice boli plné predavačov, ktorí ponúkali rozmanité chutné morské lahôdky, ktoré v tento deň predávali o niečo lacnejšie ako obyčajne. Napriek tomu mali oveľa väčšie zárobky ako počas bežných dní, a to vďaka obrovskému množstvu ľudí.

Tradičnou a veľmi obľúbenou udalosťou dňa morského sviatku bolo divadelné predstavenie. Jeho pointou bola nejaká udalosť, ktorá sa odohrávala na mori a súčasne bola aj výjavom zo starogréckej mytológie, ktorá ponúkala veľké množstvo vhodných námetov. Často pritom išlo o dobrodružné plavby starogréckych bájnych hrdinov.

Pokračovanie nasleduje